My a oni, lekcie z medziľudských vzťahov

Rok 1993, koniec septembra, neskoré nedeľné popoludnie. Ulicami provinčného mesta sa tmolí postava, už na prvý pohľad čudný zjav. V hnedých menčestrákoch, vyťahanom tričku a topánkach zvaných spencery, na hlave deka mastných vlasov, na chrbte veľký modrý batoh, kráča pomaly, rozpačito tušeným smerom k internátu. Z walkmana mu do hlavy duní Jethro Tull. Outsider, mamľas z vidieka, čo prišiel študovať a nikdy nebol odkázaný len na seba, totálne nepraktický, typ „kam ma postavíš, tam budem“. Zo stanice kráča peši už hodnú chvíľu, prejde cez rieku, cez brezový hájik, cez podchod pod diaľnicou a keď už konečne zbadá internát, na chvíľku sa zastaví, aby spracoval všetky pocity. Očakávanie, obavy, viac obáv, rozpaky, osamelosť, nepokoj. Zapáli si a trvá to akurát jednu cigaretu, kým sa odhodlá kráčať ďalej. K vrátnici sa vinie rad, tak sa zaradí a pomaličky postupuje. Prasacími očkami skrz lenonky sonduje okolostojacich. Bezpečne sa dá spoznať, kto tu je debutant tak ako on, kto skúsený, internátnym mikrosvetom ošľahaný harcovník. 

A potom som sa ubytoval a začalo sa najlepšie obdobie môjho života. Na izbu som prišiel posledný, zišli sme sa tam všetko prváci a všetko celkom odlišné povahy, typy a niektorí aj rasy a národnosti. Prvý týždeň to bolo najťažšie, oštiavali sme si svoje teritóriá, učili sa fungovať tak, aby sme si prekážali čo najmenej. Tí, čo to nezvládli a mohli si to dovoliť, odišli na privát, tí, čo to nezvládali a nemohli si to dovoliť, zostali. Do mesiaca sa to utriaslo, ľudia sa popresťahovávali, pribudli prístelkári, naučili sme sa, kade loziť na intrák po záverečnej, ako bez kľúča otvoriť chodbičkové dvere, kde majú jabĺčkové dezertné za osemnásť a prečo sú na chladničkách zámky. Prvé dni ma najviac prekvapilo, že nie všetci ľudia majú rovnaké hygienické návyky a nie všetci sú hanbliví. Na bunke nás malo byť dvanásť – dve izby dvojky, na tie sme ako začiatočníci nemali nárok, dve štvorky, ale pravidelne sme v tomto priestore prespávali štrnásti až šestnásti. A delili sme sa o jeden sprchový kút, jeden hajzel, lebo záchodom by som to nenazval, WC to tiež nebolo, za toaletu sa to nedalo považovať v žiadnom prípade a dve umývadlá. Dodnes neviem, kto bola tá nahá slečna, čistiaca si zuby, ktorú som tam v jedno z prvých internátnych rán stretol a ktorá sa ku mne otočila a s pusou plnou peny povedala obsadené, ale nikdy na ňu nezabudnem.

Bola nahá, hore aj dole a ja som videl peklo. Nikdy predtým som naživo nahú ženu nevidel a ani som si nemyslel, že by som takto zblízka mohol uvidieť. Dúfal som, to hej, ale to je iný level, každopádne, vtedy a tam sa mi otvoril pohľad na svet z celkom inej perspektívy. Vystačil som si s tým zážitkom na dlho. Áno, mal som devätnásť, bol som panic, mizogýn z nedostatku iných možností a bol som na to hrdý, ale to je iný príbeh.

Tento je o tom, ako som začal deliť ľudí na „nás“ a „nich“, pričom „my“ sme tí, ktorí najprv museli a potom chceli žiť na internáte, v kasárňach, alebo kdesi inde s cudzími ľuďmi, ktorí nesmeli zostať cudzí, lebo by sa tam žiť nedalo. „Oni“ sú tí, ktorí podobnú skúsenosť nemajú, alebo majú, ale nepodpísala sa na nich. „My“ sme ľudia, ktorých niečo len tak nedokáže prekvapiť, respektíve ľudia, ktorých prekvapiť je ťažké a „oni“ sú ľudia, ktorým sa síce mnohé veci dajú racionálne vysvetliť, ale že by ich naozaj pochopili, to nie. „My“ sme ľudia kompromisov, malých, veľkých, aj obrovských ústupkov a zároveň ľudia, ktorí dokážu svoje sebectvo maskovať tak rafinovane, aby to na konci vyzeralo tak, že to, že sa nám vyšlo v ústrety, je vlastne nápad tých druhých. „My“ – to sú ľudia, ktorých potkan na hajzli nevydesí: najprv sa ho pokúsime zbaviť, a keď to nejde, dáme mu meno a urobíme z neho naše špecifikum, atrakciu, domáce zviera na mieste, kde domáce zvery chovať nemožno. Carlos sa volal a vydržal do druhej deratizácie, keby to niekoho zaujímalo, a mali sme aj šváby, Petra a Borisa. „My“ – to sú ľudia, ktorí nemajú problém vraziť niekomu cudziemu prsty do hrdla a pomôcť mu vyvracať sa. Nehovorím, že na internáte nežili aj „oni“, žili, len sa celý čas trápili, nenaučili sa nič, ani o živote, ani o sebe, alebo sa nechceli naučiť a teraz niekomu poriadne pijú krv.

Na nás a nich narážam často. S nami nemám problém dohodnúť sa, vyjsť, spolunažívať, a s nimi vlastne tiež nie, ale s nimi je to vždy náročnejšie. Oni sú totiž ľudia, ktorí nikdy neboli dotlačení do miest a na hranice, kde už niet kam ustúpiť bez straty vlastnej integrity. Nie pohodlia, nie komfortu, ale tam, kde už kompromisy prestávajú ubližovať a začínajú zraňovať. A pozor, v žiadnom prípade netvrdím, že oni sú horší, či nebodaj, že sú zlí, nie, len sú občas neznesiteľní, lebo nepoznajú hranice vlastnej znesiteľnosti. S nami sa jednoducho žije ľahšie. Áno, pripúšťam, keby sme všetci boli „my“, skončilo by sa to tu totálnou anarchiou, ale nemyslím si, že by nám to vadilo.