Nad rozliatym mliekom

Mala som raz priateľa, ktorý sa chystal osláviť svoje tridsiate šieste narodeniny. Všetko bolo v poriadku do okamihu, kým si neuvedomil, čo to vlastne znamená. Podľa neho tridsaťšesť, to je skoro štyridsať a štyridsať, to je vlastne päťdesiat. A keď máte päťdesiat, ste vlastne už jednou nohou v hrobe. Takže on je jednou nohou v hrobe a ešte nič v živote nedokázal. Keď si to takto celé uvedomil, dostal z toho takú depku, že sa z nej nevedel týždeň dostať. Niekoľko dní strávil na svojom pomyselnom dne, kde sa umáral myšlienkou, že nedosiahol žiadne postavenie v živote, nemá peknú kariéru, rodinu, ani deti, že po ňom nič nezostane. Keď sa na tom dne pekne porochnil, vyliezol z jamy a žil zase ako predtým. Nič na svojom spôsobe života nezmenil, takže keď dorazil k ďalším narodeninám, bol na tom úplne rovnako.

Bola som vtedy o trinásť rokov mladšia ako on, takže som jeho depku nechápala. Nechápala som, ako môže mať niekto splín z nejakej číslovky. A nerozumela som ani tomu, ako sa niekto dokáže tak dlho utápať v sebatrýzni, že nič nedokázal, a potom nič neurobiť.

Čas pokročil. Zo svojej číslovky si nič nerobím, aj keď už nadobúda pre mňa nepochopiteľné rozmery. Ale chvíľami mám tiež pocit, že by som toho mohla mať vo svojom veku za sebou viac. Viac vyrobiť, napísať, namaľovať, dať zmysel talentom, ktoré som dostala. Naučiť sa niečo nové, stihnúť spraviť všetko, čo by som v tomto živote spraviť chcela.

Tiež mávate občas pocit, že nestíhate? Váš zoznam úloh je dlhý ako cesta na Mesiac, odškrtávate si jednu splnenú úlohu za druhou, plníte všetky požiadavky, ktorými vás zahŕňa okolie, a predsa nestíhate. Nech robíte čokoľvek, čas je vždy rýchlejší, vždy je o kus popredu. O prsia, o kolo, o časové pásmo. Niekedy nás predbehne dokonca o dva-tri roky. Keď nám až spätne dochádzajú veci, až po čase vidíme prežité udalosti v tom správnom svetle. Až dodatočne nám dôjde, že to bol zlomový okamih, že to bola žena alebo muž nášho života, že sme mali zostať, keď sme odchádzali, alebo odísť, keď sme zostávali. Také veľké časové oneskorenie sa ťažko dobieha. A dá sa to vôbec? Nie je jednoduchšie sadnúť si, zložiť hlavu do dlaní a zúfať? Zmieriť sa s celoživotným časovým posunom, s osudom lúzra?

To, samozrejme, môžete. Môžete sa zmieriť s osudom, hovoriť si, že ste takíto a všetci ostatní to musia jednoducho akceptovať. Ale myslím, že to nikam nepovedie. Plakať nad rozliatym mliekom naozaj nikomu a ničomu nepomôže. Môžete akceptovať vlastnú rýchlosť, ale neopúšťať preto svoje ciele. Ak nie ste zajac, ešte stále môžete byť cieľavedomá korytnačka.

Náš život nie je futbalový zápas. Nevieme, ako dlho bude trvať, kedy nastane polčas, kedy striedanie. Nemáme presne vymedzený čas našej hry, nemôžeme dúfať v predĺženie, ani v pokutové kopy, ak sa nám nepodarí dať gól. Musíme rátať s tým, že môžeme byť vylúčení už v prvých piatich minútach zápasu a potom pozerať na priebeh hry z lavičky. Ale kým sa tak stane, musíme sa snažiť prebojovať sa k súperovej bráne a dať gól. Náš život nie je futbalový zápas. Nemusíme nutne okopávať súperov, aby sme sa prepracovali k cieľu. Nemusíme si vystačiť s deväťdesiatminútovkou, aby sme ukázali, čo v nás je. Nie sme obmedzení na desiatich spoluhráčov, ale podľa potreby a vlastných schopností ich môžeme mať aj viac. Aby nám povedali, že nezáleží na číslovkách ani na premárnenom čase. Záleží len na tom, čo urobíme s časom, čo nám zostáva, či je to päť minút alebo deväťdesiat rokov. Treba utrieť slzy, umyť vyliate mlieko a pustiť sa do práce. Deň vyliateho mlieka už bol jedenásteho februára, tak prestaňme plakať a márniť čas, robiť veci, ktoré nemáme robiť a žime. Žime naplno.