Kdeže elity, kdeže ste?

Všetci tí krásni, relatívne mladí a úspešní ľudia postávajú v hlúčikoch okolo švédskych stolov, švédskych od jedla, nie od IKEA, distingvovaní páni si vychutnávajú kvalitu kaviáru, elegantné dámy sa vidličkami babrú v šalátoch a všetci vedno spolu usrkávajú lahodný mok. Chodím pomedzi nich v čašníckej rovnošate, ktorá by pokojne mohla byť livrejou, v rukách držím tácňu s nápojmi a starám sa, aby nikomu nevyschlo v krku. Veď nasucho by sa ťažko konverzovalo, aj keď len o ľahučkých témach.

Už je to desať rokov, ale bola to dobrá brigáda, čo dobrá, výborná! Náročná síce, ale aj pohodlná. Nič nebolo treba kopať, nemusel som vstávať skoro ráno a ponáhľať sa na stavbu a drieť fyzicky za smiešny peniaz, pohyboval som sa v čistučkom prostredí a hoci som sa narobil tiež, aspoň som v sebe mohol živiť pocit, že slúžim elite. Vernisáže, premiéry, bankety, firemné večierky, jednoducho stretnutia elít. Ak by mlčali, ilúzia by bola dokonalá. Lenže oni nemlčali, zhovárali sa a fragmenty započutého vo mne dodnes driemu ako najprízemnejšia zmes banalít. 

Trocha dúfam, že sa to zmenilo, počkať, nie, len si to prajem, prajem si, aby sa elity na podobných stretnutiach zhovárali o knihách a filmoch, o hudbe a poézii, o výtvarnom umení a o architektúre, o politike a filozofii, o golfe a dostihoch, o jachtingu a ikebanách, o histórii a mytológii, jednoducho o svojich záujmoch, o veciach, ktoré im poskytujú rozkoš, napĺňajú ich a spoluvytvárajú. Sú to špičkoví manažéri a podnikatelia, umelci, lekári, odborníci, autority, ktorých slovo má váhu. Sú to mienkotvorné elity, ľudia na úrovni, lepší ako my, lepší osobnostne, ľudsky, profesijne a samozrejme – kultúrne. Vytvárajú štandardy, chceme byť ako oni, sú nám métami. Veľa pracujú, ale dokážu si život vychutnávať, hmotné statky sú im prostriedkom, nie cieľom. Ak majú hodinky Omega, tak nie preto, že sú drahé, ale preto, že sa im páčia.

Čítame si o nich v lesklých magazínoch a vídame ich v Smotánkach, ako zasvätene diskutujú o Muhammadovi Júnusovi, dozvedáme sa, ako sa im pozdávali eseje Harolda Pintera o premenách britskej prózy dvadsiateho storočia, čo hovoria na aktuálnu adaptáciu Richarda III. a ako sa im páčia posledné nahrávky Moyzesovho kvarteta. Potom prídu na rad ľahšie témy: aktuálne filmy, knihy, výstavy a zaujímavé muzeálne expozície. Zľahka sa požartuje o Kunderovi, Ecovi a novom Formanovom filme. Televízna hviezdička pripomenie, že Goya je jej obľúbený maliar a komentár pointuje brilantným bonmotom, v ktorom odkáže na Johnsona a Sartra.

Zadriemal som pri telke, také sa mi zasnívalo a bolo to krásne. A teraz to už nie je, lebo Andrea Ušiaková sa rozpráva s Igorom Timkom o jeho detstve a kde berie inšpiráciu. Vkusovú políciu na nich, Satan si mädlí ruky a teší sa, že vyhral.

Zle je s nami, zle-nedobre. Vládnu nám hlupáci a ignoranti, nekultúrni, nevzdelaní, ani nie že so zlým vkusom, ale priamo bez vkusu – a bez noblesy, nízki a primitívni ako masa, z ktorej vzišli. Tupci, čo nerozumejú irónii a nevedia, kto bol Dalí, Shakespeare je pre nich len meno a nikdy neprečítali žiadnu knižku, čo by nemuseli, chýba im prehľad o čomkoľvek, a ak nie, tak to zaprú, aby zapadli. A najhoršie je, že mnohí z nich aspoň formálne disponujú vzdelaním, sú študovaní, a predsa im je ich vzdelanie na nič. Netrpia nedostatkom, naopak, trpia dostatkom a nevedia svoje peniaze utrácať. Nekupujú tie najlepšie vína bez ohľadu na cenu, kupujú tie najdrahšie vína. Nejedia vo vychýrených reštauráciách, aby poláskali svoje chuťové bunky kompozíciami majstrov, ale aby boli videní, nikdy si nekúpili obraz, ani taký, čo by sa im páčil, ani taký, čo by doň investovali. Neorientujú sa v ničom a rozhovory s nimi nikdy nemôžu byť naozaj zaujímavé, lebo nemajú byť prečo zaujímavé.

Aký mám problém? Nuž taký, že elitou môže byť dnes ktokoľvek a ani veľmi bohatý nemusí byť, naopak, tí skutočne bohatí žijú v ústraní a možno by mohli byť skutočnou elitou, ale nie sú, lebo objavovať sa v rovnakých reláciách ako Mariana Ďurianová sa im bridí. Dnešné elity tvoria ľudia, ktorým stačí, že boli trikrát v telke a dvakrát o nich písali v novinách, ktoré by skutočné elity nikdy nevzali do rúk. Svet sa rúti do pekiel, s tým som sa zmieril, mrzí ma však, že nie do pekiel dekadentnosti Oscara Wildea, ale do pekiel ničoty Juraja Baču. Nazdávam sa, že je to preto, že métou je dnes úspech meraný nie schopnosťami a človekom samým, ale ekonomickým ziskom bez presahu.

Našom métou je hmotný blahobyt, nie blahobyt ducha, nie šťastie, ľudské šťastie, a to je problém. Neviem, kedy presne, ale myslím, že niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa ľudstvo nastavilo tak, aby métou prostého človeka nebol on sám ako sám so sebou spokojný a šťastný jedinec, ale jeho hmotný dostatok. Ešte jednoduchšie, prv určovali méty ľudia bohatí duchom, dnes len tí smutne priemerní, bez ducha. A pritom je to zavšivená proletárska svoloč nekultúrna, čo sotva vie jesť príborom. Vládnu kupci, ľudia čísel, nie filozofi, nie umelci, nie ľudia ideí, a to je chyba.

Milujem český film Světáci (1969), vedno s Belmondovým Mužom z Acapulka (1973) najlepšie ilustruje premenu, ktorou ľudstvo prešlo. Traja fasádnici si chcú užiť nočnú Prahu, veľkomesto a dámy, chcú zažiť čosi výnimočné, čosi hodné spomínania. Ich najväčší problém? Nie hotovosť, ale noblesa a úroveň. Ženy kyprých tvarov strieda na stene maringotky, čo im je ubytovňou, Božena Němcová a v poličke musí byť vidieť Aloisa Jiráska. Problémom nie je, že na to nemajú, ale že tam nepatria svojím stavom. A tak sa učia stolovať a konverzovať, aby zapadli, aby aspoň zvonku pôsobili ako elita. Dnes už by bol podobný koncept filmu nefunkčný, stačí na to mať hmotne, nie mať na to osobnostne, záujmami, rozhľadom. Nevzdelanosť a neznalosť bontónu už nie je hendikepom, nikoho netrápi, naopak, pôsobí rovnostársky, a to je fajn.

Muž z Acapulka ide ešte ďalej, tam je elita priamo triednym nepriateľom, a je to intelektuálna elita čiernych rolákov, kostených okuliarov, fajok a diskusií o existencializme a dekonštrukcii. Spisovateľ Françoise Merlin a jeho alter ego Bod Saint-Claire zvádzajú ľúte boje s vykorisťujúcim nakladateľom Charonnom alias arcilotrom Karpofom, ktorý trávi večery v exkluzívnych kluboch v hedonistickej spoločnosti zástupcov Parnasu a filozofov. Oni sú tou elitou, ktorej súčasťou chce byť Merlin, byť ako oni je jeho možno nevypovedanou, ale o to výraznejšou métou.

No čo, môžeme si povedať, dnes by to bola skupinka príštipkárskych podnikateľov a bolo by to to isté. Nie, nebolo, chýbal by tam totiž šarm, presah, ilustrácia toho, že tí ľudia nielen majú, ale aj vedia a vedia aj užiť, čo majú. Hmotne i duchovne. Luxus, ak nekráča ruka v ruke s úrovňou, pôsobí komicky.

Elity boli vždy na to, aby sme sa mali kam povzniesť. S civilizáciou je zle, keď sa tento vzťah obráti a elity sa ponížia.

Neviem ako vy, ale ja si hlupákov skutočne vážiť nedokážem, hoci by som chcel, lebo v svojich oblastiach sú možno naozaj odborníkmi. Mali by byť, keď sú úspešní. Môžu však byť úspešní, keď nedovidia ani kúsok ďalej za svoju odbornosť a nechápu, načo je trebárs dobré čítať knižky či chodiť do kina? 

Dúfam, že skutočne bohatí ľudia sa na miesto elít vrátia, aby boli métami, ktoré sú toho hodné.