Nie, nebol tam žiaden tunel plný svetla. Musí o tom povedať mame. Pamätá si len, ako plávala v chumáčoch farebnej cukrovej vaty a občas sa v tom priestore ako zle premietnutá filmová upútavka zjavila nejaká tvár, ruky, hadice a stropy. Strop predsiene s prasklinou v omietke v tvare Afriky. Strop schodiska, strop sanitky, stropy chodieb, operačných sál a izieb.
- Paroxyzmálna supraventikulárna tachykardia, - povedal jej ten mladý doktor a sadol si na pol zadku na kraj jej postele.
- To znie pôsobivo, - povedala Šeri zachrípnuto. – Umiera sa na to?
- Mali ste na mále. Prečo ste s tým nešli k lekárovi? Museli ste mať nejaké problémy.
- Nemala som čas. A myslela som si, že mi to spôsobuje... – Šeri sa rozhodla nedopovedať.
- Čo ste si mysleli? – zaujímalo to doktora.
Že mi to robí manželka môjho milenca, musela by mu oznámiť po pravde Šeri. Že mi želá smrť, že nejako čaruje. A pritom tá žena bola pri tom, keď mi bolo treba zachrániť život. Priložila svoje ústa na ústa, ktoré bozkávali jej muža. Dotkla sa pŕs, ktoré hladil jej muž, aby mi rozbúchala srdce. Moje nehodné srdce. Pamätám si to. Povedali mi o tom.
Šeri cítila, ako ju obliala červeň, bola to taká vlna rozpakov, že nedokázala prehovoriť.
- Ale no tak. To je v pohode. Nemusíte mi to povedať, ak nechcete, - povedal lekár. Vyzeral tak krehko. A mlado. Len okolo očí mal vrásky ako starý človek. Bohvie, čo všetko už videl, koľko ľudí mu umrelo.
- Prepáčte, - povedala Šeri. – Bola som hlúpa.
- Mali ste nakoniec šťastie. Vo vašom srdci sa vytvorilo miesto, kde vznikali patologické vzruchy. Preto vaše srdce nepracovalo ako malo. Zaviedli sme vám tam špeciálne elektródy, ktorými sme ten kaz vypálili. Volá sa to rádiofrekvenčná ablácia.
- Urobili ste mi do srdca dieru? – spýtala sa užasnuto Šeri.
- Áno, ale celkom malú, - zasmial sa doktor.
- Akú malú?
- Asi ako zrnko ryže, - povedal a postavil sa. – Máte ešte nejaké otázky?
Ako mám teraz žiť, chcela sa spýtať Šeri. Ale on nevyzeral, že by sa vyznal aj v iných veciach než v medicíne. Doktor predsa nie je boh, čo by jej odpovedal na otázky ďalšieho smerovania, hoci sa jej zdalo, že tento má nad hlavou nenápadnú svätožiaru. Takú svätožiaru na denné nosenie.
Návštevné hodiny Šeri úprimne neznášala. Nikdy nebolo peklo tak blízko ako za tých 120 minút esenciálnej povinnosti, ostentatívnej obety, sťažností a netrpezlivosti. Špinavé uteráky, nočné košele, čo sa môžu obliecť ešte aj zajtra, kávy a bonboniéry pre sestričky, oslaďte si život, kto zanesie doktorovi obálku, koľko je za žlčník a koľko za slepé črevo, stupídne časopisy na rozptýlenie a hrubé ponožky o tri čísla väčšie, kto zomrel a kto pozdravuje a praje skoré uzdravenie, neplač, tu sú vreckovky a tu toaletný papier, vyhadzovanie starých jogurtov s vydutým viečkom a banánov s tmavohnedými preležaninami.
- Za vami nikto nepríde? – spýtala sa päťdesiatnička z vedľajšej postele. Volajte ma Pani Milada, povedala vo chvíli, keď Šeri dnes, v prvý deň, na ktorý sa pamätá už v celku, otvorila oči.
- Nepríde, - povedala Šeri.
- A nechcete niečo z bufetu?
- Nie, ďakujem.
- Nebojte sa o niečo požiadať, sme tu jeden pre druhého, - povedala Pani Milada.
- Ako prosím?
- No, musíme si pomáhať, každý každému, človek človeku, a netreba sa báť požiadať, prijať, aj dať.
- Aha, áno, - povedala Šeri a zauvažovala, kam sa s Pani Miladou dostane do večera. Či ju v tomto stave stihne zlomiť do nejakej sekty.
- Takže nechcete niečo z bufetu? – spýtala sa ešte raz Pani Milada, ako keď učiteľka po bravúrne zvládnutom výklade látky položí žiakom kontrolnú otázku.
Dala by som si minerálku, pomyslela si Šeri. Studenú perlivú a mierne slanú, ale pretože nechcem ignorovať Vianoce, chodiť s Bibliou od domu k domu, ani hovoriť v každej vete slovo požehnaný, nechám si zájsť chuť.
- Ďakujem, nie, naozaj mi nič nechýba, - povedala Šeri.
- Tak možno nabudúce, - povedala Pani Milada optimisticky, opásala kvetovaný župan ostrapkaným opaskom a vyšuchtala sa z izby.
Šeri sa vystrela na posteli a zatvorila oči. Cítila zvláštnu prázdnotu. Akoby všetky trasy, ktoré mala pred sebou ešte nedávno nakreslené, zmizli. Ako keď týždenník zotrie špinavou špongiou tabuľu. Už na nej nie je nič. Ani čarbanice, ani zle vypočítané príklady, ani to, čo je na domácu úlohu. Je to oslobodzujúce, či prinášajúce nečakanú tieseň? Nedokázala tie dva pocity od seba odlíšiť.
Z driemot ju vytrhlo zakopnutie o stoličku.
Pri posteli stála Lola v svetlej sukni a šúchala si udreté koleno. To, čo nemala prelepené.
- Odkedy sa bližšie poznáme, cítim sa stále horšie, - poznamenala Lola.
- Ja naopak, - povedala Šeri.
- Pokúsim sa tým utešiť.
Lola položila na Šerin nočný stolík fľašu orosenej minerálky.
- Čaj býva v nemocnici hnusný, - povedala Lola.
- Presne túto kupujem aj ja, - povedala Šeri.
- Áno, vieme, že sa nám páčia rovnaké veci, - povedala Lola.
Lola si sadla na stoličku, ktorá jej pred chvíľou stála v ceste. Hľadala, kam by si položila kabelku, nakoniec sa rozhodla, že ju bude držať v ruke.
Šeri sa posadila a chvíľu na seba hľadeli.
- Nemám vám naliať? Nie ste smädná? – prerušila ticho Lola.
- Nalejem si potom sama. Môžem chodiť, len som ešte slabá.
- Ja vám nalejem, - povedala Lola.
Postavila sa, vyliala do umývadla zvyšok čaju z pohára, opláchla ho, odkrútila uzáver minerálky. Príjemne to zasyčalo. Naliala jej do pohára, položila ho na stolík k posteli a obe sa dívali, ako bublinky stúpajú k hladine.
- Ďakujem, - povedala Šeri.
- Niet za čo, - povedala Lola.
- Ďakujem vám za záchranu.
- Vy by ste na mojom mieste konali rovnako.
- Nie som si istá.
- Keby ste boli naozaj na mojom mieste, tak by ste vedeli, koľko lásky a námahy stojí každý ľudský život a nepremárnili by ste žiadnu príležitosť, aby ste ho pomohli zachrániť, - Lola sa dívala niekam ponad Šerinu hlavu, akoby nad tým musela veľmi premýšľať. - Možno, keď z vás bude tiež mama, tak to pochopíte. Že by ste to predsa neurobili nejakej inej matke, že necháte zomrieť jej dieťa.
Možno spôsob, ako to povedala, možno ten Lolin úsmev za tým, ktorý bol unavený a takmer ospravedlňujúci, spôsobil, že to Šeri prišlo nekonečne ľúto. Za seba, za ňu, aj za mamu, ktorá ani netušila, čo sa deje s jej dcérou.
- Ja sa strašne hanbím, - povedala Šeri a rozplakala sa. – Odpustite mi, prosím. Odpustite mi to všetko.
Lola ju chytila za ruku.
- Čo sa stalo, už sa neodstane. Ja som sem neprišla z nenávisti. Chcela som vidieť, že ste v poriadku. A chcela som sa spýtať jednu dôležitú otázku.
Šeri zdvihla zaslzené oči.
- Vedel Gregor o tom, že vám prišlo zle, keď od vás odchádzal? – spýtala sa Lola.
Šeri si utrela oči a vysmrkala sa do vreckovky. To nebezpečné meno, meno Gregor, vnieslo medzi ne znovu odstup.
- Čo môže ovplyvniť moja odpoveď? – spýtala sa.
- Veľa, - povedala Lola. – Ale potrebujem pravdu. Klamstiev už bolo medzi nami dosť.
- Vedel, - povedala Šeri.
- A čo urobil?
- Povedal, že mám zhlboka dýchať a odišiel. Asi si nemyslel, že je to vážne.
Lola sa postavila. Zasunula stoličku pod posteľ.
- Ďakujem, - povedala Lola. – Ani neviete, ako ste mi pomohli.
Lola sa pohla na odchod. Závan vzduchu, ktorý sa dal do pohybu, doniesol k Šeri Lolinu vôňu. Zmenila parfum, uvedomila sa. Bojuje o svojho muža novými zbraňami, alebo ho posiela k vode? Je to manželstvo vlastne ešte aj jej záležitosť? Má sa o to vôbec zaujímať?
- A čo ja? – spýtala sa Šeri. – Čo mám teraz robiť?
- Žiť, - povedala Lola.
- N
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Šestnásta kapitola – To spláchol čas a preliate slzy
Osemnásta kapitola – Vlastná krv
Pätnásta kapitola – Medzi dvomi zrkadlami
Devätnásta kapitola – Tajomstvá sú ako teplý plášť
Štrnásta kapitola – Zajtra vyznanie lásky