Onánia v trenkách a iné nezmysly

Môže sa zdať a hádam to aj tak je – nadpis takéhoto razenia štartuje čitateľa, aby klikol na tento článoček, lebo veď akýkoľvek pretras sexuálneho intímča nás poväčšine láka a provokuje. Takže klik.

Lenže použiť niečo podobné môže byť dvojsečná zbraň, ktorá ľahko ublíži tomu, kto s ňou jednostranne a vrtko baštrnguje, kto sa ňou samoúčelne a nebojácne oháňa. Pevne verím, že to nebude môj prípad a vzácny čitateľ pobadá, že takýto nadpis som zvolil z premyslených dôvodov stratégie kritika prepierajúceho nedávno premiérovanú inscenáciu nitrianskeho Divadla Andreja Bagara – Hedu Gablerovú. Že zvolený nadpis je zámerná performance tohto textu, slúžiaca na výstižnejšiu reflexiu. Ale jasná vec, že som zároveň chcel, aby ste sem ťukli.

Divadelná hra Heda Gablerová patrí k neskorším textom jedného z najslávnejších nórskych umelcov a dramatikov, Henrika Ibsena (1828 – 1906). Dvadsaťsedem rokov prežil v cudzine a späť do Nórska sa vracia ako priekopník realistickej drámy s prestížnou nálepkou váženého, no pomerne kontroverzného autora. Práve niekoľko mesiacov pred definitívnym návratom do vlasti vydáva drámu o krásnej žene s túžbou dominovať, komandovať a mať.

Kľúčové gro tejto Ibsenovej tragédie spočíva v Hedinej posadnutosti vlastnou jedinečnou entitou a predurčenosťou dominovať iným – byť vodca. Len prirodzene geneticky ju determinuje mŕtvy otec, generál Gabler. Nezanechal jej nič okrem dvoch pištolí. Ako dcéra nasiakla jeho majestátom a gloriolou natoľko, že nemôže konať inak, len tak, aby si pod nohami udržala aspoň aký-taký piedestál slávnej minulosti, ktorý mala po jeho boku, s jeho priezviskom.

No teraz sa volá Heda Tesmanová po láskou zaslepenom hlupákovi menom Jörgen Tesman. Je to doktor, kultúrny historik a Heda ním prakticky opovrhuje, no práve on je najlepšia možná voľba, ako utrpieť čo najmenšie straty svojej niekdajšej pompy a životného štandardu. Vydaj za neho bol jediný spôsob, ako nespadnúť z piedestálu, z ktorého má možnosť takpovediac generálsky manipulovať iných. Dívať sa zhora a budovať stratégiu svojho žitia, ktoré sa nesmie skončiť rekapituláciou, no ani výraznejšou špinou na jej mene. Zvyšné postavy sú len žoldnieri jej krásy na území jej života – pomocníci podopierajúci jej kamennú sochu stojac s rešpektom pod jej piedestálom. Karty sa miešajú.

Táto inscenácia v podaní činorodého režiséra Svetozára Sprušanského každopádne má potenciál byť inšpirujúcou divadelnou hostiou – ibaže nie je. Zdá sa, že režisér nesebakriticky podľahol osobnej tvorivej alchýmii a túžbe Ibsenovu hru obohatiť o modernizujúce prejavy a kontroverzné vnemy, prosto o svoj tvorivý prínos. No pomedzi prsty mu prekĺzla akademická precíznosť a uvážlivosť, hlbšia psychológia a jej vykreslenie, motivácia s vierohodným významom.

Dreň príbehu sa Sprušanský miestami pokúsil obnažiť pomocou čudesnej bizarnosti a sexizmu, ba pornografickej sodomie. Predovšetkým týmto autorsky posúva a rozširuje pôvodnú Ibsenovu Hedu inam, viac k autonómnemu divadelnému kusu, ibaže s otáznikmi. Čo je, pravdaže, legitímne, no odvážne zamieril do komnaty lepkavých pavučín schopných ľahko udusiť a zviazať podstatu a úmysel. Čiže odchádza od Ibsenovej predlohy k svojmu zámeru, a nevypálilo to dobre.

Sprušanskému sa skrátka tentoraz nepodarilo vyhnúť onej komnate s prehľadom majstra. Ba v tomto tiesnivom zovretí pavučín – namiesto citlivého rozmotania a uvážlivého pohybu – neopatrne šermoval spomínanou dvojsečnou zbraňou. Napríklad použil oné „sexuálne intímčo“ a iné retardačné prvky ako kvázi šokujúcu extravaganciu a nie ako významovú inšpiratívnu kulisu, čo je chyba s následkami a ústredná výčitka mojej kritiky.

Ibsen totiž z Hedy nerobí radodajku – to robí Sprušanský a tým automaticky mení jej psychickú podstatu, čiže zároveň i významové pole pôvodnej hry, keďže ona je dominantnou postavou. Mení ho podľa svojej predstavy, ktorá je rozporuplná, nezaujímavá a povážlivá. Keď napríklad na scéne je pisoár, do ktorého akože močia, neviem načo. Keď Brack chce zvrhlo obrábať erotickú Hedu, až kým sa, držiac sa jej ruky, neukojí sám, nahý s trenkami na sebe, ejakulát spod nich utrie servítkou. Ibsen drží napriek všetkému Hedu v tomto smere skrátka a cudzoložstvo je pre ňu neprípustné. Načo sú tu teda takéto pózy? Tu, žiaľ, len pre ne samotné.

Režisér tak ublížil predovšetkým svojmu dielu tým, že kontroverzné sekvencie komponoval viac pre ich efekt ako zmysel, sú skôr metúce, ba nadbytočné a samoúčelné. Tváriace sa ako umelecký produkt, no za ich obalom je prázdno, nie skutočný vnes.

Práve prejavy a podoby tejto mojej výčitky degenerujú inscenáciu ako celok. Ani herci sa vo svojich rolách výraznejšie nenachádzajú, skôr sa brodia v bažine svojej postavy, ako najmä Heda, ktorá zväčša pôsobí nasrato a všetci sú nenormálni, len ona nie.

Zaujímavou výnimkou je scéna Alexandry Gruskovej, ktorá pôsobí dizajnovo vkusne a pomerne účelne sekunduje zámeru svojou strohosťou a moderným chladom. V jej centre je opojný bar, po stenách sedem obrazoviek s abstraktnou vizualizáciou vnútra. No snáď len to, že nebolo v nej badať Jörgenovu inklináciu k umeniu žiadnym artefaktom.

Napriek kritickému tónu odporúčam pozrieť si tento kus, ktorý je v súčasnosti zároveň tretím predstavením repertoáru Divadla Andreja Bagara, skúmajúcim na doskách pódia ženský svet. Okrem Hedy Gablerovej ešte Portia Coughlanová a komédia Agáta hľadá prácu.

Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Úprava a réžia: Svetozár Sprušanský    
Heda Gablerová: Kristína Turjanová, Jorgen Tesman: Marcel Ochránek, Eilert Lovborg: Attila Mokos a h., Tea Elvstedová: Zuzana Moravcová, Doktor Brack: Juraj Hrčka alebo Juraj Loj, Slečna Tesmanová: Žofia Martišová, Berta: Alena Pajtinková

Rasťo Salay  viac od autora »
Vaše reakcie [11]