Kde vety žijú svoj vlastný život

Mám rada na knihách všeličo, ale najlepšia je na nich asi nepredvídateľnosť. Nikdy neviem, čo ma vnútri čaká. Či budem musieť bojovať s každou vetou a za každú dočítanú stránku si budem dávať pomyselnú včeličku alebo knihu zhltnem takmer bez dychu na jedno posedenie. Sú knihy, ktoré musím tráviť, ležia mi v žalúdku ešte dlhé dni a iné, ktoré si vychutnám ako zákusok a mám chuť sa k nim znovu a znovu vracať. Sú knižky, z ktorých si uchlipkávam po dúškoch, vety a slová z nich mi zostávajú na podnebí a ja sa s nimi pohrávam znova a znova. Iste nie je náhodou, že medzi moje najobľúbenejšie dúškové knihy patria práve knižky Dušana Dušeka. Niektoré jeho vety, ktoré keby neboli také úžasné, aké sú, povedala by som, že ma prenasledujú. Vraciam sa k nim znova a znova, nie k Dušekovým poviedkam, ale k jeho vetám, ktoré mi zvonia a voňajú v hlave. A Dušekove vety naozaj voňajú, pretože mi pripadá, že vyrástli v záhrade, niekto ich vyrezal z dreva, spŕchli z útleho vtáčieho telíčka spolu s perím alebo dosadli na zem s unaveným lístím v jeseni. Jeho vety sú už raz také. Niekedy sa mi zdá, že sú až pripekné, aby sa zatvárali do kníh, že nemôžu medzi listami dýchať, že ich treba vetrať častejšie, listovať nimi, aby sa nadýchali čerstvého vzduchu, aby neumreli. A tak to robím, akoby ma ich prítomnosť v knižnici k tomu zaväzovala, listujem, vetrám, otváram a zatváram. Dávam si Dušeka po malých dúškoch, pretože veľké hlty by ma asi zadrhli. Ešte šťastie, že Dušan Dušek píše také dúškové knihy, knihy poviedok.

Keď sa mi do rúk dostala Dušekova najnovšia knižka Zima na ruky, s podtitulom Románik, potešila som sa. A hneď som sa aj zľakla. Ak sa dá vypiť za šáločku lahodného čaju, bude lahodný, aj keď ho bude za plný hrniec? Bude sa dať ešte vychutnávať, alebo sa v nej budem topiť?

Strach sa stratil už na druhej stránke. Dušek si ma znovu získal a ja som nevedela prestať, až kým som knižku nedočítala do konca. Na jeden veľký nádych, chvíľku smutná, chvíľku veselá, chvíľku s hlavou v oblakoch, knižka sa číta vlastne sama. Postavy akoby som už dávno poznala. Trochu popletenú mamu so zmyslom pre humor. Veľkého brata Paja, menšieho brata Matejka a ich nezbedami prevoňané detstvo. Návšteva Piešťan, mesta detstva, farebná a nostalgická, poznamenaná nedávnou smrťou brata Matejka, stretnutie s dávnou kamarátkou Tamarou, to všetko núti Paja vracať sa do mladosti, zapisovať si spomienky, polemizovať sám so sebou. Začínajúci vzťah s bratovou dávnou láskou nakoniec pomôže zahojiť otvorenú ranu, ktorá po bratovej smrti nutne v Pajovi zostala. A to všetko opísané takými vetami, ktoré vo mne vyvolávajú potrebu nechať knižku otvorenú, aby vety mohli voľne prúdiť po byte, priliepať sa na steny, povievať záclonou, omočiť sa v pohári s vodou, odpovedať vtákom za oknom.

Dušan Dušek: Zima na ruky.

Slovart, Bratislava 2006, 175 strán

Knihu na recenzovanie poskytlo virtuálne kníhkupectvo Martinus.