Ono sa to samo, mladá pani

Nebolo to najšťastnejšie manželstvo. Ona pracovala na dva úväzky, on robil, len keď sa mu chcelo. Občas popíjal, občas na pár dní zmizol, občas tak výhodne investoval rodinné úspory, že ich už nikdy nevideli. Občas sa hádali, občas celé týždne premlčali, keď sa začali rozprávať, zase sa hádali. Po pätnástich rokoch spolužitia si žena večer v posteli na striedačku v hlave premietala výhody a nevýhody samovraždy, vraždy a úteku niekam do Južnej Afriky. Lenže boli tu dve deti v puberte, pôžičky a starí rodičia, ktorí ju potrebovali tu a nie v Johanesburgu, v base alebo na rozptylovej lúčke. Takže jej zostával len rozvod. Za tých pätnásť rokov najprv tie žiadosti písala len duchu, neskôr na papier, potom v právnickej kancelárii a nakoniec ich nosila v kabelke a čakala na posledný impulz.

- Pripravím ťa o deti, o tento dom, aj o dobrú povesť, - povedal jej manžel, keď slovo rozvod zaznelo v hádke. - Mám na rozdiel od teba kopu voľného času a energie, aby som ťa zničil, - povedal jej ešte. - Takže si to dobre rozmysli, ty krava.

Na druhý deň sa ospravedlnil, ale ona mu už nedokázala odpustiť. Zostala jej v krku hrča, ktorú nedokázala vyplakať, hoci sa snažila, ako mohla.

Kamarátka ju vzala k veštici. Cestovali za ňou štyri hodiny autobusom. Veštica mala asi päťdesiat, mierny výraz tváre a obšúchané karty.

- Rozmýšľate o rozvode, však? – spýtala sa veštica.

- Ako viete? – spýtala sa žena.

- To sa ťažko vysvetľuje, - usmiala sa veštica.

- Čo mám robiť?

- Nič.

- Nič?

- Nič. Ono sa to samo, mladá pani. Samo sa to do roka vyrieši, - povedala veštica.

- Ako samo? Odíde odo mňa? Alebo umrie? – spýtala sa žena.

- Nič sa nepýtajte. To nemáte vedieť. Do roka sa to vyrieši samo. A vy žite ako najlepšie viete.

V duši ženy zavládol mier. Celé ďalšie štyri hodiny na ceste naspäť plakala od úľavy. Nie je odsúdená na zdĺhavý zničujúci ponižujúci rozvod. Nie je odsúdená ani ďalšie roky žiť tak strašne ako doteraz. Vyrieši sa to samo. Samo.

Prišla domov a uvidela svojho manžela, ako sedí za stolom a rozdeľuje deťom časti stráviteľnej praženice z prihoretej panvice.

- Prepáč, - zašomral muž. – Boli hladní, tak som robil večeru a nejako som sa zapozeral do futbalu v telke. Kúpim ti novú panvicu. Lepšiu, než bola táto.

- To som zvedavá, - povedala ona naštvane, sadla si k stolu a zrazu jej to celkom nečakane prišlo ľúto. Že ona vie a on nie. Že on kúpi panvicu a tá panvica ho možno prežije. Že on počíta s tým, že si aj na dôchodku budú na tej panvici vyprážať fašírky a pritom jeho dni v tejto rodine sú už zrátané. Je ich maximálne 365.

- To nevadí, to s tou panvicou, - povedala. – To sa stáva.

Nasledujúce týždne boli zvláštne. Vedomie konečnosti stavu vecí donútilo ženu prestať doma kričať. Poslala muža na preventívnu zdravotnú prehliadku a dohliadla, aby na ňu šiel, hoci sa v duchu umárala pocitom viny, že ho vlastne núti umrieť zdravého. Poslala ho k holičovi a šla s ním kúpiť nové nohavice. A zase sa umárala myšlienkou, že ho vlastne núti odísť k inej žene krajšieho. Dívala sa naňho večer, ako sedí na gauči a snažila si zapamätať ten obraz, tú vôňu, ten pocit, aby si to vedela neskôr vybaviť v pamäti ako pohľadnicu z dní, keď bola vydatá. Začali dokonca chodiť na výlety, zo začiatku preto, aby mali deti nejaké zážitky aj s otcom a neboli v dospelosti deprivované, neskôr preto, lebo tomu akosi prišli na chuť.

Začali spolu zase spávať, povedala si, že si to musí ešte užiť, kým má s kým, lebo keď zostane sama, rozvedená žena po štyridsiatke s dvomi deťmi, bohvie, ako to potom bude s chlapmi.

Pomaly sa začali veci meniť. Nehádali sa tak často, ani tak do krvi. Načo aj? Kvôli siedmim mesiacom? Kvôli trom? Kvôli štyrom týždňom? Treba si to užiť, kým to je. Potom to už nebude.

Manželovi zvýšili plat a keď mali šestnáste výročie svadby, prekvapil ju kyticou nečakaných rozmerov, víkendom v kúpeľoch a oznámením, že ju stále miluje.

Už to bude rok, čo žena navštívila vešticu. Videla som tých dvoch nedávno v meste. Držali sa za ruky. On skutočne nevyzeral na umretie, ani že by balil kufre.

Premýšľala som nad tou vešticou. Čo asi videla v kartách. Či to bolo tak, že ženu varovala a umožnila jej zvrátiť najpravdepodobnejšiu alternatívu budúceho osudu ich manželstva. Alebo tá veštica nevidela nič, len sa jednoducho rozhodla pre istý druh psychologického experimentu a ono jej to vyšlo.

A potom vraj neverte predpovediam.