Športom k chudnutiu, ako inak?

Pri živej váhe sto päť kíl mám dvadsať kíl nadváhu. Teda ak tie tabuľky platia. Mal by som s tým čosi robiť, lenže na diétach mi prekáža, že nemôžem jesť, čo chcem, kedy chcem a koľko vládzem, a som príliš lenivý, aby som teraz v Kristových rokoch začínal so športom. Taká je lož zodpovedajúca ontologickej realite.

Lenže ja žijem v pravde, aspoň sa snažím, a tam je to tak, že športovať nemôžem, lebo, čo si budeme navrávať, šport je činnosť nedôstojná džentlmena. Dobre, môžeme sa sporiť, či džentlmeni je to slovo, ktorým je správne zastrešovať moju individualitu, ale ja sa tej diskusie nezúčastním, lebo ak aj džentlmenom nie som, či nemôžem byť, tá predstava mi je jednoducho bližšia ako predstava, že športujem. O športe v realizačnej fáze ani nehovoriac.

Môže hrať džentlmen futbal a zachovať si sebaúctu? Môže hádzať oštepom, hrať ten šport cez sieť, či nedajbože behať? Nie, samozrejme, že nie, džentlmen môže nanajvýš zrýchliť krok, aj to len v prípade, že ide o život a nik ho nevidí. Športoval Oscar Wilde? Športoval Albert Camus? Dalí? Tolstoj? Churchil, DeSade, Rousseau? Športuje Lasica a športoval Winston Wolfe?

Dobre, golf. Áno! Golf môže byť šport dôstojný džentlmena, ale chudne sa pri ňom? A pólo. Pólo môže byť tiež športom dôstojným džentlmena, ale kde vziať koňa, kde tú hokejku a nepôsobil by som sám na koni na futbalovom ihrisku nepatrične? Čo ďalej? Tenis? Ale prosím vás, džentlmen sa môže na tenis akurát tak dívať, a ani to nie príliš pozorne. Veď si len predstavme, takého, povedzme, Hitchcocka, ako hrá tenis. Ako sa rúti, s raketou v jednej ruke a cigarou v druhej, naprieč kurtom za žltou loptičkou, len aby ju odpálil späť na druhú stranu. Nie je to na takého veľkého muža malá pointa? Pätnásť nula. Čo s tým?

Nie, šport nie je cesta džentlmena, nie odvtedy, odkedy sú aj šermiari priviazaní špagátom k svojej strane bojiska.

Navzdory tomu všetkému, navzdory sebaúcte, vybral som sa behať. Že dobrý pocit z chudnutia, číra radosť z fyzického pohybu a vedomie, že moje vlastné telo mi bude vďačné vyvážia aj nepohodlie, aj stratu sebaúcty.

Rozbehol som sa, a zhruba po dvadsiatich metroch už sme bežali dvaja, teda vlastne len jeden, ten druhý sa vznášal kdesi nad jednotkou a pozoroval toho blbca v teplákoch, ako funí, ako sa z neho rinie pot, ako sa trasie aj tá pneumatika okolo pása aj ten podbradok, ako kmitá rúčkami a nôžkami v teniskách, komicky útlych k tomu telu a márne sa snaží chytiť rytmus. Len dychčali sme obaja a vedno chytali dych. A potom som sa potkol a spadol a stratil nielen odhodlanie, ale aj posledné zvyšky sebaúcty. Už nie ako džentlmen, už ako športovec-začiatočník, ktorý na to jednoducho nemá.

Nie, šport nie je moja cestu k chudnutiu, takže inak. Pri živej váhe stopäť kíl mám dvadsať centimetrov podvýšku, tak sedím, čítam si Sovietsku šachovú školu a snažím sa rásť.