Humoristických komiksov na našom trhu veľa nie je. Pomyselný Olymp svojimi zošitmi uzurpoval Garfield, Asterix už pomaly končí, Lucky Luke je trochu suchý a ostatné veci zväčša nestoja za reč. Človek však nemôže byť večne živý stripmi, takže keď nedávno vyšla v českom preklade komiksová kniha Dříve známí jako Liga spravedlnosti, nespustil som ju z očí.
A dobre som urobil, pretože americkí scenáristi Keith Giffen a John M. DeMatteis dali dohromady neuveriteľný, hláškami a komickými situáciami natlakovaný príbeh. Mal som trochu obavu najmä z Giffena, ktorého scenáre k Lobovi mi príliš nesedeli, no vo dvojici sa asi udržal na uzde. Výsledkom je inteligentný text, ktorý vedome pracuje s mnohými klišé a prevracia ich naruby. Nechýbajú ani nejaké tie superhrdinské poštuchovačky, ale hlavný dôvod, prečo je tento komiks úžasný, je jeho výstavba. Základom sú totiž skvelo vypointované dialógy, v ktorých sa každá, aj tá najokrajovejšia postava dokáže vynikajúco charakterizovať. V tomto scenár geniálne dopĺňa kresba Kevina Maguirea, ktorý síce obdaril hrdinov uniformnými vypracovanými figúrami, ale každý z nich má vlastnú, ľahko rozpoznateľnú tvár a širokú škálu výrazov. Niečo podobné som v komikse ešte nevidel, pretože všetci vrátane niekoľkých robotov predvádzajú desiatky výrazov, grimás, úškľabkov a všetkých možných prostriedkov neverbálnej komunikácie. Samozrejme, mimika je občas komiksovo prehnaná, ale nie príliš. Maguire skvelo napísaným postavám pridal život aj vo vizuálnej podobe.
Jadro príbehu sa krúti okolo Maxwella Lorda, biznismena, podvodníka, klamára a najnovšie aj kyborga, ktorý sa rozhodne dať dokopy superhrdinský tím pre široké masy. Superkamoši majú byť poslednou záchranou pre ľudí bez veľkých finančných prostriedkov. Keďže takýto tím si nemôže robiť nároky na áčkového Supermana, je treba siahnuť po niekom inom. A tak sa stretávajú nadľudia z výpredaja ako Zlatý frája alebo Modrý chrobák, ktorí síce majú nejakú superschopnosť, ale čo im príroda vylepšila na tele, to ubrala na mozgových bunkách. Žiarivým príkladom je najmä Zlatý frája, ktorý dokončil deviatu triedu až na štrnásty pokus. Ani ostatní členovia Superkamošov nie sú práve ašpiranti na členstvo v Menze, s výnimkou skvele cynického robota L-Rona, „zákona poslušnej kybernetickej formy života“, ktorý u mňa začína konkurovať Marvinovi zo Stopárovho sprievodcu po galaxii. Najmä ak vo výtvarnom podaní Kevina Maguirea dokáže napriek jednoduchej stavbe tela vyjadriť širokú škálu emócií.
Dříve známí jako Liga spravedlnosti patrí medzi najlepšie komiksy, aké sa v poslednom čase objavili na trhu. Počnúc vtipným scenárom, od ktorého by začínajúci autori mohli pokojne odpozerávať, ako sa má robiť remeslo, cez úžasné výtvarné spracovanie, až po samotný prístup k českému vydaniu. Autori sa sami ironicky opisujú ako „detinskí dodávatelia popkultúrneho škváru“ a napríklad prekladateľ komiksu prihodí svoju trošku do mlyna, keď sa uvedie ako Michael Bronec nie je Viktor Janiš. Narážka na kolegu je skôr pre zasvätených a naznačuje, pre koho je komiks určený. Dá sa síce čítať aj bez znalosti žánru, ale fanúšikovia si jeho ironizujúci prístup užijú oveľa viac.
Keith Giffen a John M. DeMatteis, Kevin Maguire: Dříve známí jako Liga spravedlnosti. Praha: Crew, s. r. o., 2006. Preklad: Michael Bronec, 144 strán.
Imrich Rešeta ml. viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|