Ak si paranoidný, neznamená to, že ťa nesledujú

 „A koľko tam bolo ľudí?“ opýtal sa kamarát.

Koľko ich asi tak bolo v deň, keď začali platiť katalógové ceny? „Všetci.“

„To by ma je...,“ skonštatoval.

Rozprával som mu totiž príhodu z predošlého dňa. Už som bol pokojný, veď čas urobí svoje, zvlášť keď sa k nemu pritrafí pár poldeci a niečo na upokojenie. Hovoril som, ako som včera bol so ženou nakupovať. V Metre. Zvykli sme si tam, lebo rozšafné rozmery obchodu pohltia hocijaké množstvo kúpychtivcov a ľudia o seba nezakopávajú. Nie je tam smrad, vražedná kombinácia klímy, človečiny a vratných obalov, ktorá sa v bežných hypermarketoch prezlieka za dýchateľný vzduch. Predavači sú neviditeľní – ale to nevadí, pokiaľ chodíte s lístočkom a presne viete, kde čo leží.

Aj včera sme šli podľa zoznamu. Cédečká (pre prácu), plavky (na dovolenku, ale aj tak mi žiadne nesedeli), toaletný papier, cukor na zaváranie, niečo pod zub pre mačky a niečo pre nás. Z každého rožku trošku a dve hodinky sú fuč. Chvíľa chaosu, kým zatočíme vozík k pokladni, kde je klamlivo najkratší rad. Zaplatíme nemalú sumu (dovolenka sa naozaj blíži), skontrolujeme účet a poďho von.

„Viu-viu-viu-viu!“ zvrieskne kovová konštrukcia pri dverách.

Zrazu sa zhmotnili z číreho vzduchu, vrhli sa na nás dvaja. Zdvorilo, všetka česť.

„Čo nám to tu píska?“ pýta sa ten dvojmetrový, berie z košíka jednu igelitku po druhej a skusmo ňou máva pomedzi rám alarmu.

„To sa vysvetlí, nebojte sa,“ upokojuje nás ten druhý.

Nevysvetlilo. Ani kvík, hoci sme hojdali sem-tam celým nákupom.

Potom som prešiel ja.

„Viu-viu-viu-viuu-viuuu!“

„Nič sa nedá robiť, musíte ísť s nami do kancelárie,“ hovorí ten zdvorilejší.

Ponáhľam sa vedľa neho s hlavou hrdo zdvihnutou, lebo som džentlmen a navyše bezúhonný. Prejdeme popred všetky tie rady pred pokladňami, cesta trvá asi 30 metrov, a za ten čas mi prejde hlavou tisíc vecí. Predstavivosť je sviňa. Hlavne ak ste trochu paranoidní a ešte si živo pamätáte správy o zaobchádzaní hypermarketových béesiek s podozrivými zlodejmi.

V kancelárii čaká uniformovaný slušák s ručným skenerom.

„Tú vetrovku ste kupovali u nás?“

„Áno, ale pred rokom,“ chcem byť nápomocný, pretože som vopred odhadol sily. Jeden programátor na dvoch vymakancov. „Už je aj dosť špinavá,“ dodám ľahkým tónom, na ostatnom výlete sa na rukáv prichytilo trocha živice.

„Nooo, to je Hi-tec, oni všívajú také čipy pod látky, a tie sa zvyknú po čase samy aktivovať.“ Ochrankár mi ochotne vysvetlí, že tak isto mi môžu pískať aj značkové topánky, ruksak či nohavice.

„Aha, tu je,“ poteší sa ten so skenerom a opatrne pomrví nálepku s čipom v prstoch, aby ju znehodnotil, ale nepoškodil nie najlacnejšiu vetrovku.

Dvojmetrový ma odprevadí von, nešetrí slovami na ospravedlnenie. Som džentlmen, a preto poviem, že to chápem a nie je to ich chyba. Kútikom oka sledujem ľudí pri pokladniach, vystriedali sa, svedkovia môjho „pípania“ sú už dávno na ceste domov a myslia si o mne, že som zlodej a vrah. Manželka drží kótu, kde som ju zanechal. Slzy na krajíčku, celkom blízko infarktu, aj ona má bohatú fantáziu.

Dekórum uhladeného človeka zachovám aj po príchode domov. Pomôžem vybaliť, poobchendujem v kuchyni, kým moja polovička varí, ale zjesť už nedokážem. Najprv nakričím na ženu, potom na mačky a nakoniec si idem do izby pustiť televízor. Na plné gule.

„Aj tak je to ich chyba,“ hovorím kamarátovi. „Šli po tej vetrovke naisto. Si predstav, keby to začalo zavýjať v nejakom obchode, kde o tom všitom čipe nevedia. Mne, s fóbiou z ozbrojených zložiek.“

Chápavo prikývne a nadvihne obočie. „Uvedomuješ si,“ povie po chvíli, „že ťa vlastne celý rok sledovali? A ani nevieš, kto.“

„Doriti.“

„Počul som o chlapíkovi,“ prilieva olej do ohňa, „ktorý sa lieči na schizofréniu, lebo je presvedčený, že má voperovaný čip. Keď tak nad tým uvažujem, ten človek vôbec nemusí byť chorý. Ak to môžeš mať v topánke, tak pokojne aj v hlave. Ani sa nedozvieš, kto a prečo ti ho dal. Tak isto, ako si nevedel o tom vo vetrovke.“

Drahá-nedrahá, veď žena to zašije, nakoniec som zobral švajčiarsky nožík a čip som vyoperoval. Pre istotu. Chvíľu som bojoval s pokušením rozrezať tenisky a ľadvinku, ale potom som sa na to vykašľal. Ak by to mal človek brať vážne, o chvíľu by sme sa báli kúpiť čokoľvek.

Keď som sa vrátil z dovolenky, dozvedel som sa, že kamarát mal už vybavený termín na cétéčko.