Asimilačné schopnosti Slovákov

Jeden vtip hovorí, že keby sa na južné Slovensko presťahoval milión Číňanov, tak za pár rokov je tam o jeden milión Maďarov viac. Z inej notoricky známej anekdoty sa zase dozvedáme, že Slovák už po pár týždňoch v Prahe „mluví“.
Skrytá pointa oboch zažitých klišé spočíva v údajnej ľahkej prispôsobivosti Slovákov voči akémukoľvek cudziemu prostrediu, kým Maďarov, naopak, považujeme za rodených asimilátorov. Poniektorí Slováci majú dodnes fóbiu z toho, že nám južný sused ukradne Žitný ostrov. Historické a súčasné fakty však hovoria inou rečou.

Je pravda, že Maďari sa v priebehu uplynulých 150 rokov rozmnožovali skôr pohlcovaním iných národností ako prirodzenou cestou. No vždy išlo o asimiláciu riadenú zhora. Vláda v Budapešti proste vnútila všetkým maďarské školy, kým vzdelávacie inštitúcie iných etník sa úradne obmedzili. Nejde len o prípad Uhorska. Takúto politiku robilo Maďarsko na svojom území aj po roku 1920. Vlastne až po páde totality, keď už boli národnostné menšiny spoľahlivo zdecimované, sa im poskytli veľkorysé práva.
Napriek tomu všetkému sa na nás Maďari nechytajú. Najšikovnejšími asimilátormi sú totiž Slováci! Pre niekoho to môže znieť ako paradox, ale boli sme nimi už v starom Uhorsku, v desaťročiach, ktoré predchádzali maďarizačnému besneniu. Vo vzťahu k našim Maďarom sme nimi aj dnes. A ide o prirodzenú, nie centrálne riadenú asimiláciu.

Najlepší liek na iredentu? Buďme bohatší ako Maďarsko!
Pred pár rokmi vyšla u nás kniha dvoch historikov, Jána Tibenského a Viery Urbancovej, Slovensko očami Európy: 900 – 1850. Ide o zaujímavé čítanie o tom, ako nás a našu krajinu videli cudzí návštevníci v rozmedzí takmer tisíc rokov. Aj napriek nie práve privilegovanému postaveniu Slovákov v súdobom Uhorsku vyzdvihujú cudzí pozorovatelia neuveriteľnú pôrodnosť našich ľudí a ich schopnosť prirodzenou cestou asimilovať dokonca Maďarov a Nemcov.
Napríklad profesor evanjelického lýcea v Kežmarku, Martin Schwartner, opisuje vo svojej Štatistike uhorského kráľovstva z roku 1798 Slovákov ako expanzívnu národnosť, ktorá napriek istému útlaku pohlcuje aj ďalšie etniká. Územiu severného Uhorska, obývanému Slovákmi (on mu hovorí „Slowakenland“), predpovedá sľubnú budúcnosť. Pre nízke výnosy pôdy a silné remeslá je práve táto oblasť predurčená na vznik manufaktúr a priemyslu.

Slovensko sa ešte do zániku spoločnej monarchie skutočne stalo popri Budapešti najpriemyselnejšou časťou Uhorska, aj keď jeho industrializácia ani zďaleka nebola ukončená. Neskôr, v 90. rokoch 20. storočia, získalo Maďarsko oproti Slovensku hospodársky náskok. To preto, že kým južný sused mal reformátora Bokrosa, my sme mali vo vláde Mečiara, Ľuptáka a Slotu.
Tento rok sme však Maďarov v HDP na hlavu predbehli a ak to Fico nepokazí, necháme ich v rámci V4 za nami natrvalo. Slovenskí nacionalisti, ktorí sa v noci prebúdzajú v strachu z odtrhnutia južného územia, si neuvedomujú, že rastúce bohatstvo Slovenska môže z dlhodobého hľadiska kompenzovať fakt, že Maďarsko je dvakrát väčšie.

Kým v uplynulých rokoch sa Maďari v Maďarsku pozerali na svojich súkmeňovcov z južného Slovenska tak trochu s dešpektom, dnes je to naopak. Zvrat vývoja na Slovensku počas ôsmich rokov Dzurindových vlád a najmä závideniahodné reformy naplnili pocitom hrdosti aj našich maďarských spoluobčanov. Koniec koncov, bez podpory ich politickej strany by ich uskutočnenie nebolo možné. 
Jeden maďarský známy ma v tomto zmysle upozornil na príklad v Budapešti narodenej Maďarky, ktorá v jednej maďarskej reality show vyhlásila, že už tri roky žije v Bratislave a nemieni sa zo Slovenska vrátiť. Najlepším liekom na iredentu je teda vysoká životná úroveň. Kto by sa chcel odtrhnúť od lepšieho a pripojiť sa k horšiemu?    

Prirodzené pohlcovanie Nemcov a Maďarov Slovákmi
V roku 1809 potvrdzuje životaschopnosť Slovákov aj bratislavský rodák Ján Demian, ktorému v Paríži vychádza štatistické dielo Tableau géographique et politique de Hongerie. Píše v ňom, že ak sa Slováci usadia medzi Maďarmi alebo Nemcami, v tretej-štvrtej generácii ich asimilujú:
„O skutočných účinkoch tohto sa možno presvedčiť v stoliciach Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Boršodskej a Abovskej, kde sa počet Slovákov podivuhodne zväčšil. Vo všetkých hornatých oblastiach Gemera, kde v 14. storočí boli iba Nemci, sú dnes s výnimkou mesta Dobšinej iba Slováci. Možno sa stretnúť s celými oblasťami, mestečkami a mestami, ktoré pred dvomi storočiami obývali iba Nemci a Maďari, a dnes sú tam iba Slováci.“ 

Francúz Francois Sulpise Beudant (1787 – 1850) vo svojom cestopise Mineralogická a geologická cesta do Uhorska v roku 1818 píše: „Všade, kde sa Slováci medzi Maďarmi alebo Nemcami usadia, tí čoskoro prestanú prosperovať, strácajú svoj jazyk, poslovenčia sa, úplne zhasnú.“ Beudant si potom osobitne všíma pohlcovanie potomkov saských kolonistov – baníkov v oblasti stredného Slovenska. 

Albrecht Wilhelm von Sydow (1799 – 1867) bol dôstojníkom pruskej armády a v roku 1830 vydal v Berlíne zápisky zo svojich ciest po Karpatoch a južnom Poľsku. Analyzuje všetky uhorské národnosti a o našich predkoch píše: „Slováci sú silní, pekní a veselí ľudia. (...) Beda maďarským alebo nemeckým dedinám, ak sa tam zahniezdia Slováci. Alebo si vás získajú (priženia sa), alebo vás vytlačia.“

Slovenská demografická expanzia – príčina maďarizácie?
Všetky tieto svedectvá z konca 18. a začiatku 19. storočia stavajú naše zažité predstavy o nás samotných do nového svetla. Je možné, že centrálne riadená maďarizácia, typická najmä pre druhú polovicu 19. storočia, bola inšpirovaná práve takýmito správami.
Bola to éra romantizmu a národného obrodenia. Maďarské elity si počas rozpadu stáročných stavovských štruktúr najskôr uvedomili sami seba ako národ v etnickom zmysle a potom s hrôzou rozpoznali perspektívu budúcnosti, v ktorej by boli len menšinou vo vlastnom štáte. Nebolo to len o vyššej pôrodnosti Slovákov, ale aj o ďalších slovanských národoch Uhorska. Tým nechcem ospravedlňovať maďarizáciu. Len vysvetliť jej príčinu.

Aj keď slovenskí nacionalisti trpia rôznymi komplexmi národnej menejcennosti, existujú znaky, že etnická priebojnosť Slovákov stále žije. Stačí si spomenúť na správy o tom, ako Slováci vykupujú nehnuteľnosti v obciach na maďarskej a rakúskej strane hraníc. Alebo prípady z Českej republiky, kde ktorýsi jazykovedec vyslovil obavu z prenikania slovakizmov do češtiny. Čo je dosť zvláštny fenomén, keďže doteraz sme boli navyknutí na informácie o klesajúcej znalosti slovenčiny u našich západných susedov.

Maďarov ubúda
Asi najvýraznejší dôkaz životaschopnosti slovenského „plemena“ je slovakizácia južného Slovenska. Keď bolo po prvej svetovej vojne toto územie pričlenené k ČSR, tak išlo skoro o súvislý pás obývaný Maďarmi. V Bratislave nežilo vtedy ani desať percent Slovákov. Ľudia na východnom Slovensku tiež poriadne nevedeli, čí vlastne sú. Za tých osemdesiat rokov sa v tomto smere veľa zmenilo. Na juh sa sťahovali nielen vojaci a úradníci, ale aj roľníci z málo úrodných severských oblastí.

Slovakizácia juhu je najzreteľnejšia v mestách. Kde pred pár desaťročiami bola ešte maďarská väčšina, tam dnes dominujú Slováci. Počet Maďarov u nás klesá aj v absolútnych číslach. Medzi rokmi 1991 až 2001 ich ubudlo až 40-tisíc. V troch desiatkach obcí dokonca klesol počet obyvateľov maďarskej národnosti pod hranicu 20 %, ktorá umožňuje využívanie menšinového jazyka. Na vine sú odchody za štúdiom, prácou a kariérou do Maďarska, ale aj prirodzená asimilácia.
Tá sa deje najmä cez zmiešané manželstvá. Deti

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [44]