Rozum a cit v Benátkach

Myslite zmyslami, cíťte rozumom. To je tohtoročné motto Bienále výtvarného umenia v Benátkach. Prvé Bienále sa konalo v roku 1895. Po nepravidelnostiach zapríčinených svetovými vojnami je to tohtoročné päťdesiate druhé a potrvá ešte do 21. novembra. Bienále je obrovské. Vidieť všetko a vnímať to s dostatočnou pozornosťou by bolo vyčerpávajúce. Takže návštevník ide, pozerá, a zastane tam, kde ho čosi osloví. Kde niečo vyvolá pocit alebo myšlienku.

Benátske bienále má tri časti. Prvá je najtradičnejšia. V Giardini dostalo postupne tridsať štátov počiatkom minulého storočia možnosť postaviť si národný pavilón. Národné pavilóny každého štátu má na starosti nejaká inštitúcia, ktorá doň vyberie reprezentanta či projekt. Druhá časť je v Arzenále – stredovekej benátskej lodenici s halami dlhými desiatky metrov a hrubou továrenskou atmosférou, ktorá má ešte vždy svoju príťažlivosť. Táto je zostavovaná kurátorom, ktorý si pozve autorov podľa vlastnej úvahy. Tento rok je ním Robert Storr z USA. No a napokon štáty, ktoré svoj pavilón nemajú ale svoju expozíciu by v Benátkach chceli, si prenajímajú priestory po celom meste. Tento rok je ich 42. Jedna expozícia je v Centre budúcnosti talianskeho Telecomu. Centrum je v kláštornej budove pochádzajúcej zo šestnásteho storočia. V tichu jeho nádvoria sa temer vznášajú naleštení čierni a bieli Budhovia v stvárnení zľahka posunutom smerom ku komiksu. Guľatí a spokojní, mimo uponáhľaného sveta a jeho ukričaných problémov.

Za starých dobrých čias Prvej republiky postavilo svoj pavilón v Benátkach aj Československo. Po rozpade sa nástupnícke štáty dohodli na pravidelnom striedaní. Tento rok pavilón patrí Čechám a mladej umelkyni Irene Jůzovej, ktorá ho vyplnila zásielkovou službou zvlečenej či náhradnej kože. Možno vlastnej? Všetko v čistučko bielom, všetko dosť sterilné.

Francúzov reprezentuje Sophie Calleová. Žena využívajúca technicky snímaný obraz – či už fotografiu alebo video – na dokumentáciu svojich konceptov. Tá sa naozaj zvlieka z kože a predvádza verejnosti svoj intímny problém. Jej partner sa s ňou rozišiel cez e-mail. Obaja patria ku generácii, ktorá ešte nezabudla písať listy, i keď na ich poslanie už využíva techniku. Sophie Calleová ten list dala 107 ženám – tanečniciam, hudobníčkam, performerkám, herečkám alebo jednoducho vzdelaným ženám – a požiadala o jeho interpretáciu. Pavilón zaplnila ich záznamami na fotografiách alebo videách. Svoj veľmi intímny problém rozhodila medzi 107 vybraných žien vo svojom okolí a potom medzi tisíce úplne cudzích ľudí, ktorí sa vo francúzskom pavilóne pristavili. Neviem, či to bolo viac rozloženie vlastnej ťarchy, alebo sofistikovaná pomsta.

Video je stále veľmi často používaným prostriedkom a nie vždy je viac než filmom, ktorý by ako film nikdy nikde neobstál. Ale na niektoré len tak nezabudnem. Yang Zhenzhong zo Šanghaja v Arzenále vytvoril inštaláciu dvoch radov pláten, na ktorých ľudia rôzneho veku, rás i kultúr na výzvu autora hovoria svojím rodným jazykom „Ja zomriem“. Áno, je to úplná samozrejmosť. Pre niekoho smiešne banálna. Ale väčšine tých oslovených to celkom jedno nebolo a mnohým sa tá veta vyslovovala ťažko. Ako by ich nutnosť povedať ju na kameru prinútila – azda po prvýkrát – naozaj si pripustiť jej obsah.

V ruskom pavilóne premieta skupina AES+F (Tatiana Arzamasová, Lev Evzovič, Jevgenij Svyatskij a Vladimír Fridkes) svoj videofilm Last riot. Polhodinový film sprevádzaný hudbou Richarda Wagnera zobrazuje skupinu anjelsky čistých a anjelsky asexuálnych mladých ľudí, ktorí v pomalej, elegantne hladkej choreografii naznačujú vzájomné vraždenie. Mačetami, nožmi, bejzbalovými pálkami alebo holými rukami. Sú v čistej, bielej, zasneženej krajine kdesi vysoko v horách. Ich pohľady sú nezúčastnené. Útočníci a obete sa nedelia podľa rasy či pohlavia. Nezdá sa, že naznačované násilie má nejaký motív. Zdá sa byť estetizovanou a ritualizovanou formou existencie. Niekde inde, možno ďaleko, je zvyšok sveta. Púšť so zvyškami civilizácie – terénnymi autami, lietadlami, benzínkami a sem-tam živými tvormi, jaštermi či potkanmi. Čosi ako Apokalypsa svätého Jána, prenesená do postmodernej budúcnosti. Môže po nej nasledovať nejaká budúcnosť?

Tohoročné bienále je veľmi politické a dosť pesimistické. Postkomunistické štáty sa vo svojich expozíciách rôznymi spôsobmi vyrovnávajú s minulosťou ukazovaním jej obrazov v súčasnom kontexte. Rumuni z nich robia „nízkorozpočtové pamätníky“. Je medzi nimi aj lacná latexová obsesia na kožušinovom podklade. Ostatne, rumunský diktátor bol asi jediný, ktorý doviedol kontrolu svojich poddaných k takej dokonalosti, že zabezpečil dokonalý prehľad štátu o ich sexualite.

Taliansky pavilón v kruhovej projekčnej ploche pripomínajúcej rímsku arénu predvádza videoinštaláciu Francesca Vezzoliho Democrazy, zobrazujúcu predvolebnú prezidentskú kampaň v USA, takú, ako ju poznáme z médií. Oduševnený kandidát, ešte oduševnenejší tím, nadšení voliči ako štafáž, nadšené prejavy, ešte nadšenejšie potlesky. Na jednej strane arény kandiduje žena Patricia Hillová, na druhej muž Patrick Hill. Vyzerá to temer autenticky – kým sa nepozrieme bližšie a nezistíme, že Patricia Hillová je v skutočnosti Sharon Stoneová a Patrick Hill je v skutočnosti Bernard Henri Lévy. Prvá populárna hviezda filmu, druhý populárna hviezda filozofie.

Veľa autorov dokumentuje krajiny ničené občianskou vojnou, život ľudí, ktorí sa tam pokúšajú žiť, životy tých, ktorí odtiaľ ušli a pokúšajú žiť v našich šťastnejších krajinách. Diela prevažne vzbudzujú smútok a neponúkajú riešenia. Napokon, umelci ani nie sú najpovolanejšími na riešenie zložitých politických problémov. Mali by napomáhať udržovaniu našej citlivosti. A musia si dávať pozor, aby nedopadli ako Autor v rovnomennej inštalácii v Arzenále. Tá pozostávala z maličkej obrazovky na stene, na ktorej ktosi čosi hovoril a pod stropom sa vznášali desiatky čiernych, nafúknutých, prázdnych rečových bublín. To nie je jednoduché, ak sú ich divákmi ľudia, roky vystavovaní toku stále násilnejších obrazov. Možno dokáže osloviť práve to destilované estetizované nenásilné násilie vo filme Last Riot. To video trvalo pol hodiny, sála bola vždy plná a ľudia neodchádzali po piatich minútach.