Ľudské, príliš ľudské

Pohodlie beznádeje, časť druhá? Áno, lebo čosi som nahryzol, ale neodhryzol. Tak hádam dnes. 

Idú robiť ženskú obriezku, dievčatku samozrejme, môže mať tak päť-šesť rokov. Je to také milé malé šidlo, čo slepo dôveruje svojim rodičom. O chvíľku z nej kúsok odrežú, prakticky ju zmrzačia na zvyšok života, bude ju to bolieť, bude plakať, a vôbec, nebude to pekný pohľad. Praktický rozum a zbabelosť mi velia nemiešať sa do toho, hoci všetko ostatné vo mne kričí, nech to nerobia. Môžem zasiahnuť, alebo nie?

Chcem veriť, že v takej situácii by som nepremýšľal, konal čisto intuitívne, zmenil by som sa na akčného hrdinu a to dievčatko by som z rúk tých tmárov fanatických zachránil. Prečo? Lebo verím, že ani v mene vyššej moci, pokojne metafyzickej, sa človeku nemá len tak ubližovať a ak to tá metafyzická moc žiada, čosi s ňou nie je v poriadku a sral ju pes, radšej budem ateistom.

Naozaj? Neviem, naozaj nie, lebo ak to obrátim, a metafyzická moc ma vo všetkom presahuje, možno je tá obriezka správna a je to obeť, ktorú jednoducho TU treba priniesť, aby TAM človek dosiahol spásu a milosť a všetky veci, pre ktoré v nejakú metafyzickú moc niektorí z nás veria.

Tvrdím teda teraz naopak, že tá obriezka je správna? Nie, lebo ja to neviem, neviem, čo je správne a čo nie, len verím, že niektoré veci by sa jednoducho robiť nemali, lebo je to nielen morálne zlé, nesprávne a tak ďalej, ale jednoducho preto, že je to nevkusné a nedôstojné človeka.

A to si o nás ako druhu myslím len to najhoršie. Sme ako tie teľce, božie hoviadka, tupé, nahraditeľné, malomyseľné, zbytočné. Tvrdí sa nám, že máme slobodnú vôľu a prirodzene inklinujeme k dobru, ale akosi to nevidieť. Bohorovnosť nám zaslepila oči, naše vlastné presvedčenie, že tušíme nie my sami, čo je pre nás správne, ale ktosi nad nami, a nezdráhame sa premýšľať a konať zaňho v súlade s naším vlastným presvedčením, že práve on/ona/ono to takto chce.

V takú metafyziku však neverím, a ak nás ako druh dokážem vziať na milosť, tak len preto, že píšeme básničky a maľujeme obrazy, že tancujeme a spievame, že sa smejeme a nariekame, že nakrúcame filmy a nedôverujeme tým z nás, čo nám vravia, že sme len obyčajné zvery. Ak teda vravím, že ženská obriezka sa mi nepáči, myslím to presne tak. Lebo nepáči sa mi ten pohľad na krv a na ten zhrdzavený žabykuch a na to plačúce ubolené decko. Nepáči sa mi, ako ten nôž reže do ohanbia, ani to ohanbie sa mi nepáči, lebo ohanbie malého dievčatka sa mi prosto nemá páčiť ani bez toho noža a bez tej krvi, nieto ešte v interakcii, nepáči sa mi to jednoducho tak, ako sa mi nepáčia filmy Dušana Rapoša. A vlastne ešte viac, lebo cítim, morálne cítim, že je to ZLÉ. Ba čo viac, som o tom presvedčený natoľko, že sa dokážem rozhodnúť aj za nich.

Aby som ženskú obriezku odmietol definitívne, to nepáčenie na to, samozrejme, nestačí. Ani pôrod nie je bohvieaký zážitok a nezakázal by som ho, ale jemu aspoň rozumiem. Racionálne, bez metafyziky a bez emócií. Obriezke takto nerozumiem, racionálne nie, hoci by som možno prijal ich argumenty, ale ani emocionálne nie, a už vôbec nie esteticky. Preto to mám sám za seba jasné. Ženská obriezka je čosi neprístojné, čosi, proti čomu treba bojovať, čoho sa treba zbaviť. Treba to odmietnuť, zakázať, zamknúť a zahodiť kľúč a vôbec, je to čosi, čo jednoducho NIE!!! lebo to je ZLÉ!!! a je mojou ľudskou povinnosťou miešať sa do toho a snažiť sa tomu zabrániť. Asi.

Na základe čoho som sa takto rozhodol? Lebo sa zhodli duša, duch aj rozum a navyše sa mi to nepáči?

Asi áno, ale ja osobne to skôr mám tak, že verím na DOBRO a ZLO, na ich zjavnú odlíšiteľnosť a predovšetkým na to, že o niektorých veciach síce môžem racionálne premýšľať do aleluja, ale nech rozumom prídem na čokoľvek, rozum je vždy menej ako vnímanie DOBRA a ZLA. Lebo tu sa moja ľudská kompetencia končí: kto som, aby som rozhodoval o DOBRE a ZLE? Nikto!   

Preto sa snažím naučiť žiť práve tak, ako som písal minule, žiť s minimom zodpovednosti, s nedôverou v seba samého, v svoje schopnosti a možnosti, v svoj úsudok, racionálny, a keď sme pri tom, aj emočný. Snažím sa síce stále, permanentne a permanentne pracujem naplno, ale v rámci limitov, ktoré som prevzal zvonka, v súlade s autoritou, akú majú len DOBRO a ZLO.

Ono to má totiž minimálne jednu obrovskú výhodu, či priamo prednosť. Netreba sa rozhodovať o fakt dôležitých veciach, o veciach DOBRA a ZLA, stačí im dať svoju zodpovednosť všanc a ony sa o postarajú o to ostatné. Lebo správne rozhodnutia nie sú vždy DOBRÉ a tie nesprávne nie sú vždy ZLÉ. Ak by to tak bolo, už by sme dávno neboli ľuďmi, ale bohmi a tými zatiaľ, sami uznáte, nie sme.

Stále sú totiž veci, ktorých posúdenie nie je v našej kompetencii, sú alebo DOBRÉ, alebo ZLÉ. Chráňme sa momentu, keď to tak nebude, keď DOBRO a ZLO nebudú nad nami, ale v nás.

Čo ak sa mýlim? Som prekliaty a skončím v pekle, ale potom je to jedno, lebo pekla niet. Ani neba. Ani duše, ani DOBRA a ZLA a všetko je jedno.