Veľké úspechy, malé tajomstvá

Rozhodnutie bývať spolu sme s priateľkou urobili spontánne už pred pár rokmi. Ale počas celého štúdia to vždy bolo len v rovnakej polohe: v piatok pusa na rozlúčku a na víkend nás čakalo rodičovské hniezdo. Má to svoje výhody, mamy operú, ožehlia a v nedeľu vystroja na cestu batôžok do veľkého sveta.

Keď nám v škole dali diplomy, rozhodli sme sa pre vážnejší krok, samostatné bývanie v ešte väčšom svete. Vo svete, kde je rodičovská práčka či chladnička na míle vzdialená. Kde treba myslieť na to, že ak si v piatok nekúpime chlieb, darmo strávim v sobotu pol dňa pri sporáku hraním sa s gulášom. Ako minulý víkend, keď sme už zasadli k plným tanierom, a naša špajza vydala len niekoľko malých smutných oschnutých plátkov. Skrátka, postaviť sa na vlastné nohy nie je len o chodení do práce a platení účtov.

Nemenej dôležité sú aj schopnosti postarať sa sami o seba. Vytvoriť si zázemie, v ktorom sa polnočná večera nescvrkne do civenia na chladné pláne prázdnej chladničky. Kde chlieb vďaka svojmu stavu nie je zaujímavý už len z geologického hľadiska.

Ale s ubúdajúcimi mesiacmi v kalendári mám pocit, že manévrujeme v tom veľkom svete čoraz lepšie. Jasné, stále sa dopúšťame telefonátov rodičom, v ktorých medzi riadkami o tom, čo doma nové, ťaháme z nich aj informácie, ako si poradiť v tej alebo onej situácii. Keď mi pri dochucovaní guláša ušla ruka s čili, otcova rada bola „choď si k tomu kúpiť desať pív“, ale aj to sa ráta.

Už nie je našou prioritou len plná polička s čokoládami, ale vieme si zabezpečiť jedlo i na dlhšie obdobie. Za svoj najväčší úspech v tomto smere považujem napríklad schopnosť nakúpiť si tak, že niečo šlo i do mrazničky na horšie časy. Preč sú časy, keď som ráno vybehol na prednášky, potom kúpil trochu jedla a ešte v ten deň bolo po ňom. Napriek občasným zaváhaniam som hrdý na našu novonadobudnutú schopnosť postarať sa o seba na pár dní dopredu.

Nedávno som strávil víkend u mamy. Keď som niekoľko dní po návrate do môjho nového bydliska telefonoval, čo je nové, dozvedel som sa, že rodičovskú chladničku bolo treba vyjesť a odtopiť. Vraj sa asi pričasto otvárala, takže je v nej námraza. Zamlčal som fakt, že som strávil nejaký ten čas pri jej otvorených dvierkach a kochal sa obsahom. Bude to moje malé tajomstvo. Rovnako aj to, prečo som ju pri odchode nevyprázdnil. Chcem sa predsa osamostatniť, nie?