Na ceste medzi bodmi A a B

Je to trochu šokujúce, ked uvedomíte, ze patríte ceste. Na ceste medzi bodmi A a B ste viac doma ako v bode A alebo B. Vaša príručná taška obsahuje všetko potrebné, esenciálny minisvet, s ktorým viete pohodlne prežiť. Kým sedíte na mieste, za oknom uháňa krajina a vás to napĺňa neskutočným pokojom. Nič nerobíte, a predsa ste v pohybe, niečo sa hýbe a vy ste toho súčasťou.

Od júla tohto roku moja príručná taška ako taxameter zaznamela tisícky kilometrov. Svet okolo mňa bežal a ja som vo vnútri postála, aby som prešla „cestu do hlbín duše“, a popri tom čítala knihy a časopisy, snívali sa mi potrhané cestovné sny v rytme daného dopravného prostriedku. Osudy ľudí sa tlačili do očí a uší, rozhovory, ktoré nechcete počúvať, ale musíte, alebo tie, čo chcete, ale sú len šepkané.

Ako príbeh znudenej letušky na trase Užhorod – Kyjev, čo pri záchode čítala časopisy a jej jedinou povinosťou bolo rozdať cukríky pred odletom. Boli kopcom vysypané na plastovej tácke, vystačili by na dvadsať letov, zobrala som si mentolový a spomenula si na mojich rodičov, ktorí po poslednej možnej dovolenke ROH v roku 1990 v Sovietskom zväze rozprávali o cukríkoch v lietadlách.

Keď cestujete sami, príbehy sa vás viac dotýkajú. Lebo sa chcete socializovať, lebo chcete ako ostatní nadávať na to, že vlak už polhodinu stojí niekde v Brunovciach, kde ani nemá stáť a vy meškáte signifikantne. Ibaže by ste sa odizolovali MP3 prehrávačom, ale potom by ste nezachytili, že ten starší pán vo vašom kupé je rozhlasový režisér, že štvorročná bambuľka s nosom na okne má ocka Američana a s mamičkou sú len na prázdninách u babky na Liptove.

Blíži sa koniec môjho cestovateľkého obdobia a ja znova začínam byť nervózna a zamyslená, smutnejšia a bezradná. Všetky pochybnosti, plány, zoznamy, čo treba urobiť, odložené na potom vychádzajú na povrch ako v zlých snoch. Otázky, čo bude, keď vybalím svoje veci a oprané ich uložím do poličiek? Čo bude, keď sa krajina za oknami zastaví?

Možno som mala byť letuška alebo námorníčka. Vždy so zbalenou taškou. Doma na ceste a na ceste doma. Používajúc svoj byt, dom, izbu ako víkendovú chatu. Neustále v pohybe vo vzťahu k zemskému povrchu. A možno to malo byť presne naopak – nikdy nikam neodísť a úspešne za čerešňou nášho humna pri pohľade na západ slnka zistiť, že som šťastná tam, kde som. Nehybne, s krajinou pokojne ležiacou okolo, dovoľujúcou preskúmať každú hrudu hliny, každé steblo trávy.

Akoby za vŕzgajúcimi dverami spovednice, za hrubými závesmi, ukrytá, a predsa úplne odhalená, nachytaná pri všetkých hriechoch, úprimne sa priznávam, som na úteku. Na úteku pred sebou samou, pred uvedomením si, kto vlastne som, kam patrím. Pred cestou si upracem izbu, aby nič nezostalo nezodpovedané, nevybavené natlačím do šuflíkov, pre náhodného pozorovateľa všetko je, ako má byť. Keď sa vrátim, plánujem, všetko dám doporiadku. S novými silami a trpezlivosťou sa púšťam do hádanky života, nikdy nedokončiac kapitolu.

Som na love. Lovím úlomky šťastných chvíľ s cieľom poskladať ich do mozaiky, do mapy ostrova pokladov. V Madabe stojím nad mozaikovou mapou zasľúbenej krajiny, v duchu si skladám tú svoju, zažínam sviečku za ďalší kamienok.

Neznášam odchody a lúčenie, ak neobsahujú prísľub návratu. Keď sa blíži hodina odchodu, začnem si byť istá, že je mi skvelo tam, kde som a nechcem odísť. Radosť z cesty sa dostaví, až keď sa nadýchnem zhonu na letisku, zbavím sa tašky a prejdem colnou kontrolou. Keď sa vlak pohne, začne spievať nástupišťu pieseň o lúčení, keď sa zabuchnú dvere auta alebo autobusu, keď sa krajina za oknom rozbehne.

Nemám rada, keď mi niekto dáva zbohom, kýva dovidenia, posiela pusy, čo nevypijú slzy. Rada odchádzam sama. Aby som sa vytrestala za svoju nestálosť a neschopnosť ostať na mieste. Naopak, mám rada, ak ma niekto víta a zdieľa so mnou prvé minúty vo svete, odkiaľ opäť skúsim neodísť, ale aj chápe smútok za tým druhým svetom, zmiešané emócie, chuť na polievku a teplú sprchu.

Je to trochu šokujúce, keď si uvedomíte, že patríte ceste. V snahe usadiť sa, lepíte na okná tapety rozmazanej krajiny, meditujete pri zvuku motora ozývajúceho sa z ulice, dokážete stráviť hodiny pri polici s cestovnými sprievodcami, fotografickými reportážami, návodmi, ako sa najlepšie zbaliť na cestu okolo sveta. Nepohrdnete ani jazdou miestnou hromadnou dopravou, ak vám dovoľuje pohodlne sledovať svet za oknom a nemusieť pritom kontrolovať, či niekomu stojíte na nohe alebo či vám niekto vykráda kabelku.

Alebo sa prestanete snažiť, zbalíte si tašku a vydáte sa na cestu.