Hudba ako okno do sveta

Slávny The Great Rock’n’Roll Swindle (1980) je napriek názvu film o punku, alebo skôr o tom, čím bol v dobách najväčšej slávy Sex Pistols. Pri jednom z jeho premietaní punkáči obrátili premietačku v kabíne tak, že film bežal po plafóne, pri inom podpálili zapaľovačmi plátno. Keď ho autor Julien Temple uvádzal na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava, nestalo sa nič výnimočné a režisér sa bez problémov pobral na nasledujúci rozhovor. Človek, ktorý nakrútil desiatky klipov a ďalších filmov o hudbe, je sympatický päťdesiatnik, ktorý si od svojich detí požičiava naťahané mp3, páčia sa mu Babyshambles, Enemy, aj Amy Winehouse, nemá čas na myspace, a youtube využíva na pracovné účely. Charizma, britský suchý humor a elegantný oblek. Punk. 

Práve ste si na festivale uviedli svoj film o Sex Pistols. Sedela tam slušná kopa mladých ľudí. Ako je možné, že táto kapela stále oslovuje nové generácie?
Asi preto, že ich odkaz má stále váhu. Nehovorí mladým ľuďom, aby sa stali rovno punkrockermi, ale skôr nech sú sami sebou, myslia po svojom, nenechajú si hovoriť, čo majú robiť, nech objavujú nové spôsoby myslenia. Veci, ktoré im rozprávajú v škole, nemusia byť jediným spôsobom uvažovania. Preto sa teda treba uisťovať o slobode prejavu a myslenia. Prijať svoje právo myslieť je veľmi dôležité, lebo mnohí sa ho vzdávajú a bez neho len veľmi ťažko môžu byť ľudskými bytosťami.  

Ako sa na film The Great Rock’n’Roll Swindle pozeráte dvadsaťsedem rokov po jeho vzniku?
Myslím, že je to fajn provokatívny punkový film nakrútený v punkovej dobe s punkovým zámerom vytočiť fanúšikov Sex Pistols, čo bola hlavná myšlienka, ktorá sa podarila. Keď sme totiž v roku 1977 začínali nakrúcať, mladí ľudia v Británii mali izby polepené plagátmi Sex Pistols a po večeroch sa k nim modlili. Toto však predsa nie je punk. Punk hovorí: kašlite na to, decká, vypadnite z tých izieb a založte si vlastné kapely, oveľa lepšie.
Rock’n’Roll Swindle znamenal švindeľ vo viacerých významoch: švindeľ biznisu nahrávacích spoločností, moci, manažéra voči kapele, kapely voči fanúšikom. Film hovoril, že Sex Pistols nevedeli hrať, boli hlúpymi figúrkami manažéra Malcolma McLarena, ktorý kapelu založil len pre peniaze. Všetko sme si, samozrejme, vymysleli, no McLaren neskôr tomuto fóru uveril a vyhlasoval ho za pravdu. Po dvadsiatich rokoch som teda o Sex Pistols nakrútil ďalší film (Bes a Des), v ktorom som ukázal, že emócie a hnev boli naozaj súčasťou ich hudby a nič z toho, čo napísali, nebol trik. 

Čo hovoríte na comeback Sex Pistols?
Nakrútil som ho. Keď sa Pistols v roku 1996 vrátili prvý raz, cestou na koncert som si povýšenecky hovoril: Nie, toto nemôžem spraviť, nebudem si predsa špiniť svoje spomienky, musím odísť (smiech). Bol som totiž výrazne proti tomu, aby sa dávali znova dokopy, vlastne dodnes sa mi nepozdáva obnovovať niečo, čo už raz zaniklo. Sex Pistols potrebovali peniaze. Keďže ich nezarobili v dobách najväčšej slávy, chceli ich zarobiť potom. Teraz (Temple v novembri 2007 nakrúcal koncerty ďalšieho  comebacku Sex Pistols, pozn. aut.) sa na to pozerám inak a nemám s tým žiadny problém, beriem to ako dobrú show. Pistols výborne komunikujú s obecenstvom; neviem, či nejaká iná britská kapela mala niekedy také silné spojenie s ľuďmi. Vôbec nezáleží, či sú starí a tuční... hovoria Fuck you! a je to zábava.  

Odkiaľ pochádza záujem o hudbu vo vašich filmoch? Venovali ste sa muzike, kým ste začali filmovať?
Je síce pravda, že kedysi v škole som hral v kapele, ale hudbu mám vo svojich filmoch rád z iných dôvodov. Jeden pochádza z detstva, keď som hudbu pokladal za spôsob nazerania na svet, okno do sveta. Na základnej škole som raz v noci vo svojej izbe počul You Really Got Me od The Kinks a vtom akoby mi v hlave explodovala bomba. Tá pesnička mala fantastický zvuk, nič také som predtým nepočul. To bol moment, keď som si uvedomil, že hudba je skvelý spôsob, ako vidieť veci. Okrem toho v tom čase, v polovici šesťdesiatych rokov, bol Londýn skvelým miestom, pôsobili tam kapely ako spomínaní Kinks, práve vtedy začínajúci The Who a podobne. Mladí ľudia v Londýne boli na všetky tieto skupiny dosť naviazaní, pretože spievali o ich svete a živote. Bolo to naozaj vzrušujúce obdobie. Takže ako dieťa ma filmy nezaujímali, počúval som hudbu, maľoval a čítal, dokonca ani neskôr som filmy o hudbe vôbec robiť nechcel.

Napriek tomu väčšina vašej filmografie s hudbou úzko súvisí. Aký je váš názor na filmy tohto žánru a ktoré sú vaše obľúbené? Okrem Spinal Tap, samozrejme.
V prvom rade skutočne neznášam tie sračky, ktoré sú označované ako rockumentary. Za tie by som autorov vešal na lampy, alebo priväzoval za auto a ťahal (Temple zrejme nevie, že v kategórii „rockumentary“ uvádza Wikipedia x jeho filmov, pozn. aut.). Tiež nemám rád tie, v ktorých sa hudba redukuje len na jednu vec, kde speváci hrajú na gitare alebo klávesoch a staré rockové hviezdy sedia v kreslách; tie sú príšerné, naháňajú mi strach. Mám teda rád filmy, v ktorých sa o hudbe hovorí iným spôsobom. Páči sa mi napríklad starý hollywoodsky film The Girl Can‘t Help It alebo Jazz on a Summer‘s Day. Myslím, že jeden z najlepších vôbec je Dont Look Back a mám rád aj veľmi vtipný DiG! o sporoch medzi Dandy Warhols a Brian Jonestown Massacre.  

Akou metódou pracujete? Ste zástancom fixného scenára už pred nakrúcaním, alebo ho začínate tvoriť, až keď máte kompletný materiál v strižni?
Myslím, že je dobré nemať vôbec žiadny plán, ak to človek takto dokáže. Keď nakrúcam filmy, ako bol ten o Sex Pistols alebo o Joeovi Strummerovi, je ľahšie byť bez neho. Je to iné, ako keď človek robí hraný film, sedia okolo neho producenti a štekajú, kde má scenár. Pri dokumente mu nemajú čo roztrhať (smiech). Keď som napríklad pracoval na spomínanom Strummerovi, zo začiatku som mal v hlave iba dve základné myšlienky a nevedel som, ako budú fungovať. Je to, samozrejme, trochu desivé; človek nevie, čo robí, prvých šesť týždňov netuší, či je to dobré, len sa tak poneviera. Vtedy mám chuť sa zabiť, vidím okolo seba všetkých v depresii, celé je to depresívne (smiech). Nemôžete sa rozprávať so svojím strihačom, s deťmi, nespíte. No a potom príde jedna malá vec, ktorá funguje, zrazu je vám lepšie a máte energiu zahodiť ten hrozný pocit za seba.

Súčasťou nakrúcania sú aj rozhovory s muzikantmi, ktorí často bývajú nevyspytateľní a excentrickí. Máte nejakú metódu, ako k takýmito ľuďom pristupovať? 
Pri rozhovoroch som zvykol bývať veľmi opitý, čo celkom pomáhalo, no tento prístup by som práve neodporúčal. Myslím však, že najdôležitejšia je úprimnosť. Treba byť úprimný, klásť otázky, ktoré človeka skutočne zaujímajú a ísť za tým, čo chce zistiť. Robiť interview s pop hviezdami je niekedy dosť des.

Máte teda v tomto smere nejakú skutočne zvláštnu skúsenosť?
Asi najdivnejšiu vec som zažil, keď raz robili rozhovor so mnou. Ako dieťa som prišiel na prijímací pohovor do školy v Cambridge. Vošiel som do veľkej starodávnej budovy, vybehol po schodoch, klopal na dvere kancelárie, ale nikto sa neozýval. Vstúpil som dnu a našiel tam muža, ktorý mal so mnou pohovor robiť: sedel za stolom a spal. Potreboval som vtedy na záchod. V miestnosti bolo umývadlo, tak som sa vymočil tam. Potom som nahlas zatlieskal; muž sa zobudil, strašne sa ospravedlňoval a bol zmätený. Nakoniec ma zob

Katarína Uhrová  viac od autora »
Vaše reakcie [2]