Bizarné zvieratká na tenkom ľade gýča

Sú kapely, ktoré sa berú príliš vážne, sú kapely, ktoré sa berú naľahko, sú kapely, ktoré si založili slávu na sláve iných, sú kapely, ktoré sa riadia rôznymi ideológiami a ešte všelijaké ďalšie kapely. A sú kapely, o ktorých neviete, čo si máte myslieť. Super Furry Animals sú presne takou kapelou. Pravdaže, nechcem vám brať názor, ale tým naozaj nerozhodným chcem povedať, čo si majú myslieť: je to skvelé!

Možno aj vy máte pop skutočne radi a členov väčšiny tzv. alternatívnych, resp. aj inožánrových kapiel považujete za neschopákov, ktorí – ak nevedia urobiť ani jednoduchý dobrý song – sa tvária ako ťažkí umelci (pravdaže, česť výnimkám). No a potom, keď si pustíte niečo ako album Hey Venus!, zareagujete presne opačne než  drvivá väčšina a poviete si – jasné! Je to super-mega-giga gýčovitý žánrový chaos, ktorý má celkom sympatický zvukový oblek, ale vo vnútri sa skrývajú hitovky ako z najlepších čias osemdesiatych rokov v ostbloku, niečo príbuzné bestofke z Bratislavskej lýry. Nevedno, ako k nej títo chalani prišli, ale máte tam všetko – Elánom začínajúc a Sandokanom končiac. S bonusom od Marcely Laiferovej.

Pravdaže, nielen to. V rôznych podobách sa na album dostávajú aj nejaké tajné zásielky zo Západu či iných desaťročí. Koniec koncov, sú to však brutálne chytľavé skladby: gitár a synťákov tak akurát, skvelé vokály, čo skladba, to nápad, a ich trápna popová bizarnosť v dnešných časoch, keď každý, na čele s Robbiem Williamsom, vymýšľa, ako by mohol byť ešte viac alternatívny, je na zožratie. Najdôležitejšie totiž je, že títo Welšania, aj keď sa príliš vážne neberú, tú hudbu v podstate myslia so všetkou úprimnosťou vážne. Nie je to paródia. Je to fun, je to weird, je to mindfucking, ale zároveň celkom príjemný hudobný počin. So všetkou gýčovitosťou a pátosom, ktoré sa do tých pár skladieb zmestili.

Pravdaže, ich Venuši sa dá všeličo vytknúť – občas sa na tenkom ľade gýča preboria (Suckers, hoci je to vtipná skladbička, sú už aj na ostrieľaného milovníka popu príliš), občas pripomenú Scissor Sisters, ale celkovo je to až neskutočne a nepochopiteľne návyková, veselá, ľahučká hudba. Hoci pre frekvenciu jej počúvania môže hroziť veľmi rýchle prežranie sa ňou, keďže, medzi nami, o bohvieako hlboké, srdcervúce skladby nejde, no ony sa o to ani nesnažia. Mňa napríklad jednoducho nútia púšťať si ich stále znova. Vy, za predpokladu, že máte radi pop, skúste tak urobiť tiež. Možno budete chvíľku zmätení, ale bude to stáť za to. A vy ostatní, hrajte sa na strašnú alternatívu, trpte, umárajte sa v mukách pod váhou poltónových pesničiek a trieskajte do nástrojov, strunových, klávesových, či bicích (skúste hoci aj dychy) a tvárte sa nešťastne, ak vás to urobí šťastnými.