Skončiť neznamená zomrieť

Veľké finále sa skončilo, radosť, zostáva len dúfať, že pani Rowlingová má v sebe dosť morálnej sily a odhodlania, aby sme si už žiadneho nového Harryho Pottera nikdy nečítali.

Bola by to škoda, príbeh sa skončil, veľkolepo a vďakabohu očakávane, a keď humbug o pár rokov s premiérou posledného Potterovho filmu opadne, bude sa môcť konečne celá potterovská séria pokojne usadiť v poličke s klasikou fantasy, a ak chcete, tak aj s klasikou detskej literatúry. Tam jej bude fajn, tam patrí a tam ju raz nájdu moje detváky. Kdesi vedľa knižiek Roada Dahla, Astrid Lingrenovej a, aby sme aj domáci kontext zahrnuli, Mariany Grznárovej, bude naskladaných sedem Rowlingovej kníh, k dispozícii vždy, keď budeme mať na ne znova chuť.

Harryho Pottera som vždy považoval v prvom rade za literatúru, až potom za čítanie. Siedmy diel sa mi z tohto uhla pohľadu javí ako najslabší. Číta sa na jeden záhryz, v duchu najlepšej tradície série, avšak už nie pre čítanie samotné, teda pre pôžitok zo slova, ale z nedočkavosti, ako to dopadne. Ťahákom teda nie je literárna úroveň – Harry Potter sedmička v sebe hádam nemá pasáž, ktorá chce byť vďaka vybrúsenej štylistike čítaná zas a znova – ale príbeh, respektíve jeho rozuzlenie. Zamrzelo, o to viac, že všetko dôležité sa v Harrym sedmičke odohrá v priebehu mesiaca, roztrúseného do celého roka. Zvyšok sú retrospektívy ozrejmujúce pozadie a slovná vata.

Ono to je totiž tak, že Harry, Ron a Hermiona sa zväčša ponevierajú kade-tade, utekajú a pátrajú – naraz, Harry vedie jeden dlhý vnútorný monológ za druhým a potom sa čosi alebo stane, alebo sa spomína, chvíľku knižka oblažuje dejom, a potom zase len čítame, ako plynie čas. Problém s rytmom rozprávania sa objavil už v predchádzajúcich častiach, avšak ešte nikdy nebol taký vypuklý ako teraz.

Inak spokojnosť, nie nadšenie, hoci aj slzu som prelial (pri láske a umieraní), aj v husej koži pobudol (počas bitky o Rokfort).

Harry sedmička neprekvapil, neprináša nové rozuzlenia, ani nové zásadné zvraty v príbehu, je dôstojným veľkým koncom v najpravejšom slova zmysle, zavŕšením košatého dramatického metaoblúka tiahnuceho sa nad celou sériou, a možno preto mu chýba vlastný dramatický oblúk. Začiatok, stred a koniec síce má, ale medzi nimi toho veľa nie je. Ono sa to ani nedalo očakávať, Rowlingovej literárne pasce postavené na narúšaní rutinného recepčného cítenia štruktúry literárneho textu už by aj tak po siedmykrát nefungovali.  

Alebo inak napísané, ak by nás ešte teraz Rowlingová skúsila vyviesť z miery, či priamo prekvapiť, už by sme jej to nezožrali. Aj tak nás v texte čaká dosť prekážok. Lebo to, čo v prvých dieloch série pôsobilo láskavo a odľahčujúco, pôsobí v tomto takmer hororovom príbehu nepatrične. Ďatelinové pivo a tekvicový džús, keď sa zvádza finálny a čertovsky vážny súboj medzi Dobrom a Zlom? To nie, to už je za hranicou.

Aby sme si rozumeli, Harry Potter sedmička sa mi páčil a ako hrdý fanúšik série som ho vzal komplet a bez výhrad, avšak ako milovník čítania ako takého som sa nedokázal zbaviť pocitu, že teraz sa príbeh písal narýchlo a viac ako na text sa autorka sústreďovala na to, aby všetko sedelo.

Zdá sa, že sedí, neoveroval som, len pamätal, a nič z pamätaného nezostalo bez vysvetlenia, respektíve nič neškrípalo tak, aby som to započul. Bez ohľadu na to, či sa tak udialo vďaka Rowlingovej pôvodnému konceptu, či precíznej práci redaktorky, Harry Potter sedmička je vyvrcholením a zavŕšením veľkolepej a veľkolepo koncipovanej literárnej ságy, ktorá má tú smolu, že sa stala popkultúrnym fenoménom, takže ju nie všetci môžu brať celkom vážne.   

Ale to je našťastie v tomto prípade celkom ľahostajné, už o desať rokov bude jedno, koľko Harry Potter zarobil peňazí, zostanú len ľudia, ktorí si ho obľúbili a nedajú naňho dopustiť. 

Rowlingová, J. K.: Harry Potter a Dary smrti. Bratislava, Ikar 2008. Preklad Oľga Kralovičová. 624 strán.
Slovenská stránka Harryho Pottera: http://www.harrypotter.sk