Newyorskí taxikári teraz musia mať v aute systém s obrazovkou, kde bežia dokola správy. Tam som si pred týždňom hneď po nastúpení na letisku JFK vypočula novinky. Išla reportáž o amerických deťoch, ktoré lašujú americkým mamám a tatom v medicine cabinet, teda v skrinke s liekmi. Odtiaľ vytiahnu lieky proti kašľu a nádche a naordinujú si ich vo väčších množstvách v snahe zadarmo sa nafetnúť. Podľa výpovede asi trinásťročnej Ayshe to funguje dokonale, „je to omnoho lepšie ako marihuana, pretože je to lacné, človek nesmrdí a nemá vôbec červené oči“. Neveriacky som zažmurkala svojimi (klimatizáciou vysušenými) červenými očami a čakala som, kým prejde celá slučka, aby som si to mohla pozrieť znova. Potvrdila som si obsah reportáže, aj výpoveď Ayshe a doplnila si vedomosti o názor odborníčky, tuším psychiatričky. Povedala, že tieto v lekárni bežne dostupné lieky pri „správnom“ použití majú halucinogénne a iné účinky na nervovú sústavu a že detí, ktoré ich berú, je alarmujúce množstvo. Pomyslela som si, že ak to niektoré deti doteraz nevedeli, už ich nič nezastaví.
Dávajte si pozor na susedov
Doma som si otvorila aktuálny New Yorker a zastavila som sa na článku s názvom Friend Game a podtitulom Pozadie on-line hoaxu, ktorý sa skončil samovraždou dievčaťa. Pred rokom sa v Missouri obesila v skrini, na opasok značky Old Navy, tínedžerka. Megan mala psychické problémy, brala aj nejaké antidepresíva, celkovo však jej trable patrili do tradičného konceptu veku – som príliš tučná, príliš málo obľúbená, nezapadám do kolektívu. Rozdiel medzi labilným a normálnym jedincom je zrejme v tom, ako ich ustojí. K štrnástym narodeninám si želala konto na MySpace. Rodičia jej ho dovolili pod podmienkou, že budú kontrolovať, čo na ňom robí, aby sa vyhli ďalšej obľúbenej adolescentnej zábavke – nadávaniu si do bitches, fotkám a odkazom so sexuálnym a ofenzívnym podtextom a podobne. To, že sú deti na seba kruté a že chcú všetko vyskúšať, je známy fakt.
Megan sa na MySpace skamarátila s chlapcom, ktorý si dal námahu, aby sa doňho zaľúbila. Po čase jej však začal posielať sprosté odkazy. Vyzeralo to ako jeden z tínedžerských vrtochov, ktoré si musíme všetci prežiť. Jeden deň ťa niekto miluje najviac na svete, druhý deň ti odkazuje, že si máš dať spraviť plastiku nosa. Keď virtuálny boj o Meganinu potupu vrcholil, prišla posledná správa, nieže takzvaný, ale reálny klinček do… skrine. Bolo to niečo v štýle „Svet by bol bez teba lepším miestom“. Megan beží hore, berie už spomínaný konfekčný kúsok a plní želanie svojho virtuálneho kamoša.
Prešiel rok a polícia v medzičase zistila zaujímavé skutočnosti. Chlapec z MySpaceu bola vlastne Meganina kamarátka od susedov, ktorá na ňu bola pre niečo babsky relevantné nahnevaná. Ale nielen. Spätne sa dalo z niektorých reakcií ľahko zistiť, že nezneli ako od tínedžera. Tamtararám! Chlapec z MySpaceu boli aj rodičia kamarátky, ktorí svojej dcére „pomáhali zisťovať, či o nej Megan nešíri hnusné klebety“. Boli to susedia, s ktorými sa Meganini rodičia ako jediní z celého mesta stretávali. Ostatní ich z rôznych dôvodov znášali len veľmi ťažko. Aj rodičia Megan mali voči nim výhrady, ale nejako sa cez ne preniesli, možno práve preto, že ich dcéry sa kamarátili.
Zaujímavé na celom prípade je, že de iure neexistuje vinník. Nikto neuviazal Megan opasok okolo krku, nikto ju nenútil vešať sa. Dokonca ju nikto ani nenabádal. Otázka, akú morálnu zodpovednosť nesie dospelý človek, uvedomujúci si labilitu tínedžera a správajúci sa tak, ako sa správali spriatelení susedia, však ostáva otvorená.
Virtuálne zabíjanie s reálnymi následkami
Žijeme v dobe, keď sa môžeme s reálnymi následkami zabíjať aj virtuálne. Pred pár dňami mi písala jedna kamarátka, ktorá si založila blog a teraz sa prehrýza cez prvú fázu – duševné ustátie príkrych reakcií. Nešlo o plnotučné diskutérske nadávanie. Bola to nevyžiadaná kritika, surovšia o anonymitu, ktorá prispievateľom umožňovala povedať veci, ktoré by si zrejme v živote nedovolili. Treba s ňou rátať, koniec koncov, tiež nás nikto nenútil virtuálne obnažovať svoje dušičky a nikto nám nesľúbil, že sa to bude všetkým páčiť. Keď človek píše na verejne prístupný site, po chvíli zistí, že spolu s ním píše hŕstka ďalších ľudí – pár takých, čo ich čítanie baví, a pár takých, ktorých baví najmä veľkodušne poskytovať úprimné a bezodplatné rady. Povedala som jej, nech na to kašle. A ona kašle, otriasla sa a píše ďalej. Prežila jedovaté osobné narážky, tak ako ich prežije každý človek, ktorý nemá príliš veľký problém so svojím sebavedomím.
Megan ich neprežila. Bola som presvedčená o tom, že rodičia jej kamarátky, ktorí ju pomáhali „dávať dole“, sa teraz topia vo výčitkách svedomia. Netopia. Ani nerozumejú, prečo sa na nich celé mesto kuká ešte krivšie ako predtým. Ja zase absolútne nerozumiem im. Ešte aj policajt, ktorý mi chcel dať pokutu za státie na zákaze mal väčšie srdce ako oni. Keď povedal sumu, smutne som sklopila zrak a zahlásila som, že to mi nemôže za tú minútu nedovoleného parkovania urobiť. „Ak mi dáte pokutu, budete mať zlú karmu,“ skúsila som. „Čo to je tá karma?“ opýtal sa zmätene a keď som mu tvrdohlavo oznámila, že „to sa vám vráti“, preľakol sa a pustil ma za stovku preč.
Mária Modrovichová viac od autora »
Vaše reakcie [14]