Země není! Země nikdy nebyla!

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

V poslednom čase nejako húfne umierajú českí herci. Beneš, Vinklář, Zahajský, Teplý, Haničinec, Galatíková. A teraz, vo veku 81 rokov, zomrel v Prahe česko-slovenský herec Otto Lackovič. Rodák z Hlohovca prežil väčšinu svojho tvorivého života v Prahe, kde pôsobil vo viacerých významných divadlách (začínal po boku Jana Wericha v ABC) a taktiež stvárnil viaceré pamätihodné úlohy vo filmoch. Navyše svojím charakteristickým chrapľavým hlasom nadaboval nejedného darebáka zo zahraničného filmu. Práve tento hlas ho zaškatuľkoval aj do častých úloh Cigánov. Bol skvelým Cigánom, no rovnako dobrý bol v úlohe bonvivána a zvodcu Zacha v poetickom Striebornom vetre, svoje osobné zážitky zo SNP (ako povstalec utrpel aj zranenie) dobre zužitkoval v úlohe partizána Ondru vo vojnovej dráme Smrť sa volá Engelchen dvojice Kadár-Klos (to tu zdôrazňujem, aby sme si to nepoplietli s inou, menej vydarenou adaptáciou Mňačkovho románového bestselleru, ktorú tiež v 60. rokoch vyprodukovala STV). Jeho schopnosť stvárniť rôzne bizarné figúrky sa naplno prejavila v seriáloch Hriešni ľudia mesta pražského a 30 prípadov majora Zemana. Pre mňa najlepšie hral v úlohe mukla Loubala v nedocenenej väzenskej dráme Bumerang a najmä ako psychicky labilný astronaut Michal v excelentnom sci-fi Ikaria XB-1. Jeho chrapľavé vykrikovanie „Země není! Země nikdy nebyla!“, na čo mu (podobne chrapľavo) odpovedá veliteľ korábu (v podaní Zdeňka Štěpánka): „Michale! Michale! Zachráníme tě!“, to je posvätná mantra azda pre každého milovníka českého sci-fi a už v detstve som bol obľúbený, pretože som ju vedel perfektne imitovať.

Niekomu rupne v mozgu z toho, že už dlho nevidel na monitore rádioteleskopu Zem, niekomu z toho, že dostane padáka v robote, a to vo chvíli, keď to absolútne nečaká. Kedysi populárna televízna moderátorka Barbora Tachecí sa na desaťročie stiahla do inej branže, keď robila hovorkyňu nejakej banky. V novembri 2007 ju vymenovali za riaditeľku českého Radiožurnálu, čo je niečo ako u nás Slovensko 1. Dotyčná sa k svojej práci pribrala s veľkým elánom a nástojčivosťou. Nemilosrdne rozdávala vyhadzovy svojim podriadeným (zlikvidovala napr. dovtedajšiu ikonu Radiožurnálu, komentátora Ivana Hoffmana) a vôbec vystupovala s nesympatickou, až hysterickou aroganciou, čím proti sebe popudila rozmanité sily. Pred pár dňami odišla na dovolenku, mala namierené do Karibiku. Keď na letisku vo Frankfurte čakala na prestup, niekto jej zavolal a oznámil jej, že dostala výpoveď. Táto správa ju do takej miery zasiahla, že sa okamžite vrátila do Prahy, pričom si v šoku dokonca zabudla na frankfurtskom letisku aj svoj mobil. V Prahe jej definitívne preskočilo, takže museli zavolať záchranku a odviezť ju do blázinca. Takto o tom píšu Lidovky a takto Novinky. A takto, trochu bulvárnejšie, to poňal Blesk. Všade tam asi mala táto razantná dáma, ktorá tak rada vyhadzovala iných, no svoj vyhadzov nevydýchala, svojich nepriateľov, ináč by sa na ňu všetci nevrhli ako hyeny na zdochlinu, nerešpektujúc právo na súkromie. No, povedali by sme si, ďalšia čúza skončila v pakárni, ale tá vec má ešte jednu závažnú stránku. Nejde mi totiž do hlavy zbabelý prístup Tacheciej šéfa, ktorý si najprv musel počkať, kým dotyčná odíde na dovolenku, aby sa ju odvážil prepustiť – to je podľa mňa zbabelé a zákerné. Ak sa má zachovať dôstojnosť oboch zúčastnených strán, tak takéto veci sa dajú robiť len z očí do očí. Taktiež ma zaráža pomerne neštandardný vzťah personálu pražskej záchranky k zachovávaniu lekárskeho tajomstva, pretože ani to, že pani Tacheciu asi všetci mali parádne v zuboch, nie je dostatočným vysvetlením, ako sa mohli chúlostivé informácie o jej zdravotnom stave s takou rýchlosťou rozšíriť v médiách, a to nielen tých bulvárnych. Ako povedal priateľ dotyčnej Ivo Mathé, toto sa môže hocikedy stať hocikomu.

Hocikedy sa vám môže stať aj to, že prídete do nákupného centra, napríklad si kúpiť knihu alebo len tak, obzrieť si nové topánky, a padnete zasiahnutý(á) zblúdilou guľkou pri náhodnej prestrelke cudzokrajných gangov. Napríklad ako v bratislavskom Poluse minulý týždeň. Vybavovali si tam účty čečenskí a dagestanskí gangstri a urobili z toho verejnú prestrelku. Ktokoľvek si môže na nete nalistovať moju publicistiku spred roku 2004 a hravo zistí, že ja som sa do EÚ nehrnul. Keď už v nej ale sme, tak sa právom pýtam: Ako sa môže také čosi stať v krajine schengenského priestoru? Načo vlastne platíme dane? Aby sa členovia slovenskej štátomafie rozvážali v drahých limuzínach? Je len naše šťastie, že kaukazskí gangstri boli dobrými strelcami, takže obeťami prestrelky sa stali výhradne ich súkmeňovci a žiadny slovenský občan-daňovník. Som zvedavý, ako bude pokračovať vyšetrovanie a trestanie vinníkov. Obávam sa, že podľa aktuálne platného cenníka slovenskej justície (za prvý polrok 2008):
- Zastavenie stíhania pre nedostatok dôkazov: Sk 480 000,-
- Procesná chyba prokurátora: Sk 560 000,-
- Procesná chyba sudcu: Sk 1 250 000,-
(Cena je bez DPH. V cene je automaticky zahrnuté aj prepustenie stíhaného. Pri väčšom počte stíhaných sú možné množstevné zľavy.)

Človek by povedal, že keď Slovensko už toľkokrát preukázalo svoju lojalitu voči Spojeným štátom (koridor pre bombardéry do Srbska, vojenský letecký výcvikový priestor Záhorie, Kosovo, Afganistan, Irak atď.), tak by sa teraz už konečne mohli pochlapiť aj Američania a zrušiť jednostrannú vízovú povinnosť pre občanov Slovenska. Po poldruha desaťročí sľubov, nádejí a prázdnej rétoriky sa teraz ukázalo, že aj tentoraz USA vynechalo Slovensko a víza pre občanov Slovenska ostávajú. Vzhľadom na to, akí ľudia sa voľne pohybujú po území USA, robia si tam kurzy lietania a podobne, mi to pripadá jednoznačne diskriminačné. Samozrejme, takáto informácia uvoľňuje obrovský priestor pre ďalšie desaťročie verbálnych cvičení a medových motúzov. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.

Netvrdím, že som zožral všetku múdrosť sveta, ale existuje zopár oblastí, v ktorých sa vyznám podstatne lepšie ako drvivá väčšina populácie. Jednou z nich je aj oblasť akostných alkoholických nápojov, najmä destilátov. Preto občas, keď čítam, čo o chľaste napísal niekto, kto sa očividne opiera o povrchné vedomosti získané štúdiom brožúrok typu „Ako blufovať o...“, tak sa celý vyhádžem. Tu je jeden taký článok, o tom, či drahšie alkoholy sú kvalitnejšie. Zdá sa, že dotyčný autor sa do vodky vyzná ako hus do piva. Ináč by nedával do jedného vreca pravú ruskú vodku Russkij standard Imperia so zemiakovou imitáciou vodky Wyborowou (hoci aj s hrdým titulom Single E

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [96]