Súmrak televízie

Podľa štatistík je s televíziou vraj všetko v poriadku, prosperuje ako nikdy, láme rekordy sledovanosti, formuje a ovplyvňuje nás zásadným spôsobom k obrazu svojmu, je na najlepšej ceste stať sa vytúženým veľkým bratom.

Štatistiky klamú a ak aj nie, neradno im veriť.

Skúsenosť je iná a podľa nej som široko-ďaleko jediný, kto sa naozaj a viac-menej pravidelne díva na telku. Díva, nie púšťa ju ako kulisu, aby mu v miestnosti nebolo otupno.

Nikto už sa nedíva
Deti z autobusu, ktoré počúvam, keď sa tvárim, že driemem – moja vlastná mikrosociologická vzorka – sa vôbec nerozprávajú o televíznych programoch. Ani o obľúbených, ani o neobľúbených, ani o žiadnych. Riešia mobily, internet, chatovanie, víkendové diskotéky, kto s kým, kedy a kde, handričky občas, ale telku nie, akoby sa nikto plus-mínus šestnásť nedíval a ak sa díva, nestojí mu to za reč.

Nedívajú sa ani priatelia a známi, čoraz viac ľudí jednoducho telku nemá a ak má, tak len preto, že im slúži ako monitor počítača s fakt veľkým rozlíšením, respektíve obrazovka k DVD a tým mašinkám, čo sa do nich nahrá program podľa zadania, bez reklám, aby si ho dotyčný aj tak nakoniec nepozrel.

Alebo pozrel, ale vtedy, keď o tom rozhodne on, nie ktosi na druhej strane, kto zostavuje program.

Náš voľný čas znova v našich rukách
O súmraku televízie premýšľam tak štyri roky, teda kratšie, ako si problém všimli teoretici médií a hoci nechtiac, musím sa v konečnom dôsledku prikloniť na ich stranu, lebo je faktom, že vlastne telku nesledujem tiež, hoci sa rád presviedčam o opaku.

Mám ju pustenú ako kulisu, to hej, ale nikdy ju nezapínam pre niečo, čo si naozaj chcem pozrieť.

Televízia, ako ju poznáme, žije prvé dni svojho konca; komerčná televízia, ktorej úlohou je vyplniť čas medzi dvoma reklamnými blokmi, určite, a ona to mrcha cíti, možno nie vedome, ale cíti a pokúša sa brániť. Našťastie, celkom nefunkčným spôsobom.

Ak bolo toto médium kedysi čímsi skutočne dôležité, skutočne zásadné, tak schopnosťou takej distribúcie obsahu, ktorého dôsledkom bola zmena organizácie voľného času. Ľudia sledujúci televíziu sa svojho voľného času zriekli v jej prospech, respektíve nechali si televíziou organizovať svoj voľný čas až do tej miery, že sa im v konečnom dôsledku zdalo, že ho majú čoraz menej. O tretej je seriál, o piatej kvíz, o pol ôsmej správy, nemám čas.

Tieto dni sa končia, masa je v tomto prípade irelevantná, masa je manipulovateľný štatistický ukazovateľ a moment, v ktorom sa komerčné televízie začali spoliehať na exaktné kvantitatívne ukazovatele sledovanosti, stal sa začiatkom ich konca. Potrvá to možno ešte dekádu, ale proces vyslobodzovania sa už začal, zbohom Markíza, zbohom Jojka a zbohom aj ty, vydieračská verejnoprávna STV, tiahnite do horúcich pekiel otravovať čas satanovi, ktorému ste celý ten čas tak oddane slúžili, slzu za vami nevyroním.  

Moloch sa vzpiera
Cestou, ktorá má spomaliť koniec televízie, boli a sú úzko špecializované a platené televízne programy, financované primárne z iných zdrojov ako z predaja reklamného času. Je to pohodlnejšie, praktickejšie, s reklamou síce tiež, rovnako produktívnou, ale menej vyrušujúcou a nápadnou. Keď hlavný hrdina seriálu popíja Coca-Colu a hrá sa na Playstation 3, prekáža to menej a vypadáva z toho telka samotná ako prostredník.

Komerčné televízne stanice by už teraz chýbali sotvakomu a v časoch internetu sú jednoducho nepotrebné. Je tisíc príjemnejších kulís. Na internete je totiž všetko a oproti televízii má jednu obrovskú výhodu – je to totiž samoregulačný priestor, ktorý funguje bez zásadných limitov a obmedzení na našej strane.

Komerčná televízia sa ukazuje ako nepotrebná aj ako šíriteľka zábavy, už teraz si aj tak väčšina programov odbije svoju premiéru na platených kanáloch. Seriálčeky určite, filmy takisto, show a estrády menej, ale tie budú chýbať sotvakomu. Relevantné cieľové skupiny sa na sekundárnych trhoch, ako je ten náš, k svojim obľúbeným programom aj tak už dostávajú inými kanálmi – sťahujú z internetu, legálne i ilegálne a nakupujú DVD.

Vzťah predajca a nakupujúci sa vyčisťuje, bez televízie sa stáva etickejším, ľudia platia priamo a len za to, čo naozaj chcú.

Propaganda
Najkrajšie na súmraku televízie sú jeho prejavy, v ktorých sa televízia sama snaží obhájiť právo na svoju existenciu. Sofistikovane, cez špecializáciu (to je možno cesta) a potom celkom naivne, prvoplánovo (a tieto mám najradšej) – kydaním špiny na konkurentov, teda na všetko a všetkých, čo ľudí od sledovania televízie odvádza, vrátane iných televízií. Mlaď sa na telku nedíva, hrá videohry – videohry televíznou optikou sú peklo samo. Elity sa na telku nedívajú – chodia na koncerty, do divadiel a kín – koncerty, divadlá a kiná sú alebo plné najhoršieho braku, alebo intelektuálskych záležitostí, ktorým poctivý dobrý televízny divák aj tak nerozumie a čo je horšie – povyšujú sa nad neho. Davy čítajú bulvár – bulvár je nízke svinstvo – v Smotánkach a Na strechách ho preto niet. Davy pozerajú aj iné komerčné televízie, preto tie momentálne zapnuté komerčné televízie predstierajú, že iné komerčné televízie neexistujú, ale veselo si navzájom kradnú obsah, lebo peoplemetre – ukazovatele kvantity, nie kvality – čosi ukázali.    

A potom je tu konkurent najväčší, chlapík, čo už teraz môže veselo tancovať na ich hroboch, hoci naivným sa zdá, že televízie sa ešte majú čulo k svetu – internet.

Otec súmraku
S vedomím svojho komerčného konca televízie na jednej strane neustále posilňujú svoje stránky a presúvajú na ne čoraz viac z obsahu, lebo aj tam už je ľuďom jasné, že davovému zapínaniu správ medzi siedmou a ôsmou už zvoní hrana, na druhej strane vždy, keď je možnosť, do internetu si kopneme, nech nám zostane verných aspoň zopár čudákov, čo ešte nie sú on-line. Veď kto bude potom maminám predávať pracie prášky a tatkom životné poistky? Nikto, preto treba aspoň ich udržať, otrokov budúcnosti, pasívnych prijímateľov bez názoru, bez individuality, bez vôle meniť status quo.

Oni sa ešte dívajú a veria, možno už sú poslední, preto rýchlo, rýchlo, treba im ten tajomný internet ešte viac znechutiť, urobiť z neho ešte väčšieho strašiaka plného najzákernejších démonov – detskej pornografie, extrémizmu, úchylákov všakovakého druhu a tých najhorších, najúchylnejších, čo si nenechajú svoj názor pre seba, ale prejavia sa, dajú ho von, nech je to trebárs aj blbosť aká chce.

Klip Kde je Miro je aktuálne pretriasaným vrcholom absurdného démonizovania internetu televíziou, siahla po ňom okamžite, hodí sa jej do ideologického programu, že má čosi spoločné s Európskou úniou, len pointuje jeho nádhernú nezmyselnosť a úplnú dysfunkčnosť.

Ak aj pripustíme, že internet je miesto, pred ktorým treba nebohé deťúrence chrániť, robiť to takýmto spôsobom je prinajmenšom kontraproduktívne. Ten klip je síce vtipný, možno má dokonca za sebou aj čosi ako nápad, avšak akúkoľvek jeho hodnotu nivelizuje fakt, že je distribuovaný médiom, ktorého ideálnym divákom by bol tupý nemysliaci pasívny konzument, médiom, ktoré v hraniciach morálky a dobrého vkusu držia len zvonka implantované zákony. Princípom televízie je ukazovanie, ak by televízia mohla, teda ak by to nebolo ilegálne, ukázala by všetko vrátane toho, čo sa stane s tým nebohým dievčatkom po výlete s tým pánom. A matky by sa nejaký redaktor určite opýtal na pocity.

A nikoho by sa nepýtala. Na internete také veci sú, ale nájde ich len ten, kto ich nielenže hľadá, ale aj ich vie nájsť.