Koľko zaplatí pani Elena v roku 2009 za účes?

Nedávno písala Eva Čobejová úvodník o eure a o tom, že aj nás, ľudí s maturitou, čo nemáme problém s násobilkou, poriadne mätú euromince a nie celkom si uvedomujeme ich oveľa vyššiu hodnotu, než na akú sme pri minciach boli doteraz zvyknutí. A pridala obavu, čo sa asi bude diať po prechode na euro v osadách, kde už aj malá násobilka je seriózny problém.

Naša jazyková korektorka mienila, že je to len naivita Evy Čobejovej, keď nevie dávať v zahraničí eurotringelty, že to vôbec nie je všeobecný problém priemerne inteligentného Slováka, ktorý už párkrát v zahraničí bol. Radšej som jej teda ani neprezradila, ako som v New Yorku dala celá zblbnutá taxikárovi tringelt štyri doláre, keď som platila nejakých 16 USD dvadsaťdolárovkou. A to bolo v časoch, keď mal dolár ešte poriadnu hodnotu! Moja tamojšia kamarátka mi vtedy so smiechom povedala, že dávam najväčšie prepitné na celom Manhattane, viac ako smotánka z upper east side.

Odhliadnuc od sporu, či pre priemerne inteligentného človeka je alebo nie je problém rýchlo sa preorientovať na novú menu, som spochybňovala Evinu obavu, čo sa bude po prechode na euro diať v cigánskych osadách. Optimisticky som si myslela, že keď ide o peniaze vo vlastnom vrecku, gramotnosť-negramotnosť, všetci si ich vedia veľmi dobre spočítať aj prepočítať.

Ale potom som si pozrela Vilomeniny (áno, priznávam, pozerať tento program je istý druh môjho vkusového masochizmu) z  osady, kde súťažiaci Rómovia ani len netušili, čo to euro je. Pravda, netušili ani, kto je náš premiér – „Ďurinda?“, tipovala jedna, ani aké je hlavné mesto Slovenska – „Kežmarok?“, tipoval druhý. To všetko chápem, ich obzor sa končí pri najbližšom okresnom meste a pri starostovi obce a žiadnu Bratislavu ani premiéra pre svoj každodenný život v osade s viac ako 99 % nezamestnanosťou nepotrebujú. No potom sa Vilo pýtal na euro a oni to ani len nevedeli vysloviť, nie aby vedeli, aká je jeho hodnota a že už nebudú koruny. „Však si to potom rozmením na korunky, nie?“ mienila opäť prvá, keď začala šípiť, že euro je niečo, čomu sa nevyhne.

V televízii začala bežať dlhoočakávaná infokampaň k euru. Mimoriadne ma oslovila, lebo v nej ide o vkusný účes pani ELENY, ktorá zaň zaplatí v roku 2008 svojou päťhodinovou mzdou v korunách, a v roku 2009 svojou päťhodinovou mzdou v eurách. Tak ja neviem, hádam by bolo účelnejšie (keď už na takýchto polopatistických príkladoch chceli vysvetľovať) hodiť tam radšej nejakú konkrétnu sumu alebo zrozumiteľnejšiu prevodovú jednotku, lebo priemerná hodinová mzda na Slovensku, ba dokonca ani moja hodinová mzda nie je nič, čo by sa mi v hlave automaticky asociovalo s nejakým aspoň približne konkrétnym číslom, keďže v našich končinách sa operuje najčastejšie so mzdou mesačnou. Ak sa mi vôbec nejaké číslo v hlave vybaví, tak 55 korún z Hodiny deťom, čo je suma značne zastaraná a dnes je to už, ako som si prácne vygúglila, viac ako dvojnásobok.

Takže namiesto zjednodušenia sa mi toto vysvetľovanie eura vidí ešte komplikovanejšie o minimálne jeden zložitý prepočet. A to si ja tú päťhodinovú mzdu ešte dokážem vypočítať aj vygúgliť, ale čo ten Róm s hlavným mestom v Kežmarku, ktorý žije z podpory a príležitostných kšeftov platených na ruku?

Rozmýšľala som nad tým, ako by sa to dalo vysvetliť, aby to bolo aj polopatistické a zároveň aby infokampaň neklamala. Napadlo mi, že keď som na dovolenke, namiesto prepočítavania ceny všetkého na koruny si to prepočítavam na to, čo kupujem najčastejšie, na vodu. Cena jednej fľašky vody je u mňa meradlom. Ak stojí jedno euro, tak keď vidím jedno tričko za desať eur, poviem si, to je lacné, stojí to len desať fliaš vody, za týždeň také tričko prepijem.

Len teraz dumám, čo by bolo vhodným prepočtovým kurzom v rómskej osade.