Znamienko osudu

Mám za sebou zvláštny mesiac. Na jeho začiatku mi kožná doktorka diagnostikovala rastúce znamienko ako nebezpečne vyzerajúci melanóm. Chirurg sa po prečítaní lístku od doktorky tak zľakol, že ma okamžite poslal na onkológiu, pretože si to netrúfal operovať sám. Keď sa zľakne skúsený starý lekár, pacientovi to rozhodne na optimizme nepridá. Navyše je čas kongresovej turistiky, takže trvalo ďalší týždeň a jedno pekelné dopoludnie v čakárni plnej podobne vystrašených ľudí, pokiaľ som sa dostala k najväčšej slovenskej expertke (inak takto českej národnosti) na zhubné tumory. Tá moje obavy našťastie rýchlo rozptýlila, ale trvalo ešte dva ďalšie týždne, pokiaľ mi znamienko iný chirurg vyoperoval a oznámil oslobodzujúci negatívny výsledok z histológie.

Prešla som krátkym obdobím plným strachu a neistoty, v duchu som si už písala závet a rozmýšľala, kto sa o mňa postará. Odkedy si len pamätám, nikdy som takto neuvažovala a ak som si niekedy robila starosti, tak vždy len o druhých. Strach mal zvláštny spomaľujúci a očisťujúci účinok na všetko, čo sa okolo mňa dialo. Pomohol mi usporiadať si životné priority, zbaviť sa stresu a najmä zbytočného strachu z vecí, ktoré za to nestoja. Tiež som prekvapene zistila, ako veľmi ma majú moji blízki radi a ako akčne dokážu zorganizovať pomoc medicínsku, úradnú, psychologickú aj okultnú.

Keď všetok strach opadol a na mieste bolo radovať sa a oslavovať, zostala som akási nesvoja. Za pár týždňov som poctivo odbúrala všetky zbytočnosti, odložila nepodstatné záležitosti, zrušila nesúriace termíny a pomaly zbierala energiu na potenciálne problémy a horšie časy. A keď problémy zrazu zmizli skôr, ako sa objavili, navyše samy od seba, zostala som ticho sedieť so založenými rukami a cítila čudesné prázdno. Trvalo to len chvíľku a chvalabohu, rýchlo sa to zaplnilo termínmi, ľuďmi a odkladanými problémami, ale aj tak ma to prázdno zarazilo.

Našťastie, v televízii práve išiel doktor House a jeho dobrý priateľ onkológ Dr. James Wilson riešil nezvyklý prípad. Zistil, že pacient, ktorému predpovedal už len pár mesiacov života, nemá rakovinu, len akési bezvýznamné hrčky. Sekol sa proste v diagnóze. Očakával, že pacient sa bude radovať, ale pacient reagoval úplne opačne. Bol strašne sklamaný. Vysvetľoval, že až pod hrozbou smrti našiel zmysel života, uvedomil si svoju hodnotu, získal si rešpekt a pozornosť priateľov, predal dom a začal si skutočne užívať. Odmietol Wilsonov súkromný šek, za ktorý by si mohol kúpiť dom naspäť a zažaloval nemocnicu na oveľa vyššiu čiastku, pretože mu zničili šťastie, ktoré pri smrteľnej diagnóze našiel.

Dr. House sa na celom prípade pobavene uškŕňal. Ja som sa uškŕňala tiež. Ale nemocnicu žalovať nebudem. Nie sme v Amerike a ja, chvalabohu, nepotrebujem smrteľnú diagnózu, aby som našla zmysel života a skutočné šťastie. Aj keď jedno znamienko občas na prečistenie vzduchu a priorít nikomu nezaškodí.