Komunistický symbol študentskej revolty bol pravicový radikál

Jan Opletal

Naposledy som sedel v lietadle v roku 2000 na linke z Londýna do Viedne a necítil som sa dvakrát najpríjemnejšie. O rok nato som ešte mal možnosť letieť, ale na cestu z Paríža do Viedne som už dal radšej prednosť vlaku. Nie, lietanie samotné mi nič nerobí, ale vždy ma na ňom otravovali tie veci okolo toho: byť na letisku hodinu či koľko pred odletom, buzerácia pri bezpečnostnej prehliadke, rady pri boardingu, po prílete čakanie na batožinu a tŕpnutie, čo z kufrov sa zasa poškodilo alebo odletelo niekam inam. A to bolo ešte pred mohamedánskym útokom na Svetové obchodné centrum. Odvtedy je to vraj ešte horšie. Lietanie za posledných dvadsať rokov stratilo všetok pôvab, ľudia lietajú natlačení ako dobytok, umelohmotnými príbormi sa napchávajú umelohmotnými jedlami z umelohmotných riadov, prežívajú nekonečné meškania a nekonečnú buzeráciu. Niekedy za to môžu aj podozriví cestujúci podozrivého pôvodu, kvôli ktorým sa potom zdrží celý let aj pre tých normálnych. Ako nedávno prípad akýchsi „amerických imámov“ (preboha, môže byť vôbec imám americký?). Nabudúce si to dotyční asi rozmyslia a budú radšej cestovať na ťavách.

Aj tak je to všetko zbytočné, pretože šikovní technici v pásme Gazy vraj zdokonalili postroj pre samovražedných mohamedánskych útočníkov, takže bude ešte väčší problém odhaliť ich.

Predstavte si, že sa rozprávate s manželkou na ulici, prídu nejakí ľudia, zavrú vás za to a onedlho nasleduje trest smrti. Tak to funguje v Iráne.

Ani v budúcej Britskej umme to nie je jednoduché. Zákaz kresťanských Vianoc však vyvolal všeobecný hnev medzi väčšinou obyvateľstva (ktorú zatiaľ tvoria kresťania anglosaského pôvodu), takže zákaz sa odkladá. Asi počkajú, kým sa kresťanské Vianoce zakážu jednotne v celom Európskom kalifáte.

Niektorí menej sebavedomí našinci mužského pohlavia by možno boli radi, keby mali aj u nás ženy postavenie ako v mohamedánskom svete. Týka sa to najmä takých mužov, ktorí nie sú schopní ubrániť sa násiliu zo strany zlých žien. Niektorí sú jednoducho vychovaní mamičkou a slabí, iným dokonca byť pod bičom ženy spôsobuje príjemné rozochvenie partií pod bránicou. No, každý má právo na svoje drobné radosti.

Nedávno sme si poniektorí pripomenuli výročie prevratu 17. novembra 1989. Málokto si už spomenie, že tento deň bol výročím inej udalosti, a to krvavého potlačenia študentskej protestnej demonštrácie v Prahe nemeckými nacistami. Bolo to roku 1939 a zahynul pri tom študent Jan Opletal. Nikdy som sa nezaujímal o životný príbeh tohto mladíka, ktorého si adoptovali aj komanči, takže som si myslel, že šlo o nejakého ľavého aktivistu. Na moje prekvapenie, plátok Národní listy tvrdí, že dotyčný symbol študentskej revolty patril k pravicovým radikálom.

Po dlhom čase som opäť natrafil na aktuálny rozhovor s nadsamcom slovenského pop-biznisu Jozefom Rážom. Dotyčný opäť nesklamal, jeho nafúkané táranie je zábavné až strach. Urýchlená operácia upchatej hadičky odvádzajúcej mu tekutinu, ktorá mu tlačí na mozog, sa ukazuje byť urgentná.

Pre tých, ktorých by mohlo zaujímať, čím sa práve zapodievam: Momentálne vo voľnom čase pracujem na preklade, adaptovaní a poľudšťovaní jedného českého scenára, ktorý – ako sa zdá – sa napokon bude nakrúcať na Slovensku. Je postavený na takmer geniálnom nápade podobnom tomu z románu Patricie Highsmithovej o talentovanom pánovi Ripleym. Mojou úlohou je vypreparovať túto skvelú dejovú chrbticu z utáraného dielka, ktoré zo všetkého najviac asi pripomína rozhlasovú hru, a presadiť ju do nových reálií a svižnejšieho, filmovejšieho príbehu. Je to práca radostná, ale aj trpká. Autorka pôvodného textu (odohrávajúceho sa v súčasnosti) napríklad vôbec nezaregistrovala, že jestvuje niečo také ako mobilný telefón, a že je pomerne dosť rozšírený medzi ľuďmi. A že s použitím tohto vynálezu by k rôznym situáciám v jej texte vôbec nemohlo dôjsť. Toľko k mojim aktivitám. A prečo to píšem? Aby som sa týmto oslím mostíkom dostal k telefonovaniu. Vraj „ukáž mi, ako telefonuješ, a ja ti poviem, kto si“.

Ešte pri filme ostaňme. Iste sa pamätáte na správy v tlači, ktoré sprevádzali celé nakrúcanie novej bondovky Casino Royale, no najmä nového hlavného predstaviteľa Daniela Craiga. Tlač cieľavedome budovala antipatiu až pohŕdanie filmových fanúšikov voči novému Bondovi a trochu sa to už začalo podobať na štvanicu. Film je v kinách, je veľmi úspešný a jeho divácky ohlas sa zhoduje aj s priaznivými postojmi kritiky. Donedávna všetkými opovrhovaný Daniel Craig, z ktorého sa vykľul po hereckej stránke azda najlepší Bond všetkých čias, prežíva zadosťučinenie a ja mu ho z celého srdca žičím, aj napriek tomu, že na rozdiel od kolegu Malíčka ma bondovská tematika neoslovuje (to už skôr Fantomas, ten pôvodný, klasický, románový, nakrútený dvojicou Chabrol-Buňuel, nie ten modernizovaný s Funésom a Maraisom).
Časť filmu Casino Royale sa nakrúcala v Karlových Varoch a stopy po Jamesovi Bondovi a jeho predstaviteľovi sú tam doteraz prítomné.

Novým kultom sa ukazuje byť aj kazašský novinár Borat z rovnomennej bláznivej komédie. Jeho predstaviteľ, britský komik Sasha Baron Cohen, chodí z prieseru do prieseru, no to všetko slúži len dobrej reklame filmu, ktorému iste čoskoro pribudne voľné pokračovanie. Nie každý pochopil, že film Borat, čo ako politicky nekorektný, nie je strieľaním si z Kazachstanu a iných čudesných balkánskych až orientálnych krajín (vrátane môjho milovaného Slovenska), ale z Američanov, ktorí sú vo svojej naivite schopní uveriť, že existuje krajina, kde pijú skvasený konský moč a vozia sa v bričkách ťahaných ženami. Predposledná otázka v článku o tomto filme na SME znie: „Ostáva vyriešiť záhadu, prečo zostávajú pokojní Američania.“ Moja odpoveď: Azda preto, že sú sebavedomí. Sklony k urážaniu sa majú len osoby a národy s fatálne zníženým sebavedomím. Sebavedomého človeka nikdy neurazíte.

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [17]

:: Súvisiace reklamné odkazy