Smutným deťom zostanú smutné očká

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Ako sa zdá, väčšina z nás prežila Vianoce i Silvestra. A prežili sme aj každoročný nápor na náš súcit a charitatívnosť. Boli sme pred Vianocami so ženou v Prahe, pozrieť dobrých priateľov, prelašovať kníhkupectvá a otestovať nejaké butiky s ich predvianočnými zľavami. To prvé aj druhé sa podarilo, to tretie nie. Znie to málo pravdepodobne, ale v pražských butikoch (prinajmenšom v tých na Národnej triede, Priekopách a na Václavskom námestí) nemajú ani to, čo v Bratislave.

„Nič tu nemajú!“ skonštatovala moja žena, keď sme vychádzali z asi desiateho butiku zvučnej značky. „Nič, nič, nič!“

„Sorry, ale ja som videl plný obchod tovaru,“ ohradil som sa.

„Lenže akého strašného!“ nedala sa moja žena.

„Strašného pre vás,“ povedal som. „Iné zákazníčky kupovali ostošesť.“

„My si vykáme?“ zúžili sa mojej žene oči. „Alebo koho máš na mysli pod nami?“

„Ale nechaj to tak... Poďme radšej niekam na grog...“

„Kto sme my?“ syčala moja žena.

„No vy... vy... skrátka baby, čo čítajú Cosmopolitan a nosia špicaté lodičky!“ usiloval som sa zadefinovať špecifickú kategóriu.

Keď som si takto uľavil, šli sme si niekam sadnúť. Niekam konkrétne, kde to mám rád. Do Domažlickej jizby na Štrossmayerovom námestí. Bolo treba ísť metrom. V metre nás stále niekto otravoval s nejakou zbierkou na niečo.

„Ty im veríš?“ spýtal som sa ženy, ukazujúc na mládež s kasičkami.

Nie, neverili sme im. A asi sme urobili dobre. V aktuálnom Reflexe sa tomu povenoval Tomáš Feřtek. Na niektorých fotografiách som dokonca spoznal „tých našich“ vyberačov. Skrátka, detičky niekde v Tramtárii budú mať tento rok opäť smutné očká. Pekný článok o smutných očkách všelijakých exotov si môžeme prečítať tu. A ako vždy, zaujímavé diskusné fórum.

Keď sme sa vrátili z Prahy, boli Vianoce. Dostal som všeličo, celé sviatky som sa nemohol odtrhnúť od knihy markíza de Sade Justina a Julietta. To je už druhý zväzok Sadových spisov, ktoré vychádzajú vo vydavateľstve Lacné knihy. Ja už len lacné knihy.

Aj jeden pokladník z Tesca mal sladké Vianoce. Ktovie, či ho už chytili.

Vianoc sa, naopak, nedožil Augusto Pinochet. O jeho smrti sme písali už minule, teraz ešte niečo o ohlasoch jeho životného diela u nás.

A tu niečo o moralistike komunistov nad Pinochetom, ako to vidí môj obľúbený spammer a demagóg Rosťa Hedviček.

Nerozumiem číslam, som dysnumerik, a teda ani peniazom. Ešte šťastie, že za to málo, čo viem robiť, sa občas nájde niekto, kto zaplatí. Preto úplne nerozumiem ani článkom o ekonomike a financiách. Tento článok sa mi usiluje nahovoriť, že rovná daň v SR je zachránená. Nerozumiem tomu, ale správa je to zaujímavá.

Prímerie medzi teroristickými organizáciami Fatáh a Hamas sa, našťastie, nedodržiava. Jasné, chlapci, akéže prímerie, toť panské huncútstva!

A teraz už kultúra.

Čech Jan Kraus verzus český riaditeľ STV.

Filmový producent Milan Stráňava má, mimochodom, na svedomí film Na krásnom modrom Dunaji, ktorý som kedysi označil za zrozumiteľný akurát štamgastom v umeleckej kaviarni U anjelov; už vo vedľajšom podniku bol nudný a nezrozumiteľný. Len málokedy sa podarí za štátne peniaze nakrútiť film, ktorý nemá žiadny iný zmysel, len zábavku jednej úzko vymedzenej society. Okrem Modrého Dunaja to urobil iba Rakúšan Niki List filmom Malaria (resp. Café Malaria), ale tam išlo o skvelú komédiu s presahom na celú estetiku 80. rokov a rakúsku vetvu Neue Deutsche Welle. Stráňava dodnes o svojom dielku tvrdí: Film bol dobrý, ale publikum bolo zlé.

Som zvedavý, aký bude ohlas Gibsonovho filmu Apocalypto. Z pohľadu odporcu politickej korektnosti sa mi páči tento rozbor – film som ešte nevidel.

A na záver rozhovor s Mariánom Vargom, ktorého desí hrať sa na klasika.