Boli sme to my. Všetci občania!

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Istý čas sa hovorilo aj písalo, že mobilné telefóny a iné silné zdroje mikrovlnného žiarenia môžu spôsobiť rakovinu mozgu. Najnovšie sa začalo hovoriť, že vraj isté druhy rakoviny mozgu sú nákazlivé, a to v rámci rodiny, od súrodencov. Všetko to však môže byť aj fáma. K fámam mám pozitívny vzťah, ani nie v tom zmysle, že im verím, ale že sa o ne zaujímam a vzrušujú ma ako zaujímavý príklad ľudského myslenia. Kedysi sme mali na inZine seriál o fámach a mestských mýtoch a najnovšie ma veľmi potešila nová kniha o tejto téme, ktorá vyšla v Česku. Ešte ju nemám, ale iste si ju zadovážim.

O tejto veci si tiež nie som istý, či to nie je fáma. Klientka banky sa pomocou internet-bankingu dostala na cudzí účet.

A toto fáma nie je: Ústav pamäti národa dostal vyhadzov zo svojho pôsobiska. Je to smutná pravda, lenže naši eštebáci si neuvedomujú, že ak aj nie každý príslušník tohto národa má pamäť ako slon, niektorí z nás majú. Pamätáme sa na hocičo.

Ja sa napríklad pamätám na španielsky film Fuente Ovejuna, ktorý som v televízii videl ako dieťa. Išlo o sfilmovanie klasickej divadelnej hry Félixa Lope de Vegu. Obyvatelia rovnomennej dediny majú plné zuby tyranského správcu a jedného dňa ho zlikvidujú. Keď to prídu vyšetrovať vládni úradníci, obyvatelia odmietnu vyzradiť meno vraha a na otázku, kto vyvolal vzburu, odpovedajú jednotne: „Fuente Ovejuna!“
Zdá sa, že túto hru dobre poznajú aj obyvatelia španielskej dediny Villaconejos pri Madride, pretože sa rozhodli konať kolektívne a potrestať neprispôsobivého občana, ktorý im už dlhšie pil krv. Na otázky policajtov, kto ho do tla vypálil, odpovedajú „Boli sme to my. Všetci občania!“ Čiže Fuente Ovejuna 2.

Francúzsky súd rozhodol, že rozdávanie tradičnej bravčovej polievky bezdomovcom, ktorým sa rozhodla pomáhať Francúzom v ťaživej situácii pravicová charita Solidarita pre Francúzov, nie je prejav rasizmu. Presne ako napísal niekto v príslušnom diskusnom fóre: „Koniec koncov, tí, ktorí nechcú jesť bravčovinu, môžu ísť k dobrým ľuďom svojho náboženstva, rasy, kraja... nemusia ísť zadarmo jesť ku kresťanom, ak sa im kresťanské jedlo nepáči.“ Veru tak, presne ako sa hovorievalo v mojom bývalom rodisku: „Keď chceš, zober, keď nie, nechaj tak.“ To by potom rasistickým činom bolo asi aj vyprážanie rezňov alebo varenie šunky.

Poprava Saddáma Husajna vraj mala málo dôstojný priebeh, kati i diváci vraj na odsúdeného všeličo pokrikovali a on im neostal nič dlžný. Prípadní záujemcovia si to môžu vyhľadať na nete. Na ilegálnej nahrávke to vyzerá ako na arabskom trhovisku. Teraz autora nahrávky s Husajnovou popravou chcú potrestať. Zaujímavé: namiesto toho, aby potrestali tých, čo môžu za nedôstojný priebeh popravy (aj keď, ruku na srdce, aká poprava už môže byť dôstojná?), idú trestať toho, kto to vyzradil.

Ako dieťa som mal najobľúbenejšiu hračku plyšového medveďa. Táto hračka nemá dlhé dejiny. Zaujíma vás, ako vznikol?

Viewegha nemusím, ale celkom ma zaujal jeho rozhovor, v ktorom sa vyznáva zo svojho vzťahu k politike. Je sklamaný. To ja som nebol nikdy, lebo som politikom nikdy neveril. Prečo by som aj mal?

Herečku Ingrid Hrubaničovú skoro nikto nepozná, ale to je asi osud všetkých mladších hercov na Slovensku, keď nemajú možnosť dostať sa do širšieho povedomia cez televíziu a film. Ja ju však poznám, pretože je to moja kamarátka a partnerka môjho kamaráta a bývalého spolužiaka z VŠMU, režiséra Jana Stračinu. Tak prečo neurobiť reklamu kamarátke?