Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Elena Akácsová | 12.11.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Štát, bráň nás pred nami!

Blank

„Obracajú sa na nás 14-15-ročné deti a pýtajú sa, ako ich bráni štát pred lákadlami,“ zhrnula obsah údajne veľkej časti prichádzajúcich mailov do diskusnej relácie o závislostiach niekdajšia naivná Alžbetka z Perinbaby, teraz však vážna redaktorka Petra Kolevská za počítačom v televíznom štúdiu.

Viem si predstaviť, ako sa deti tohto veku pýtajú všeličo. Napríklad kedy bude legalizovaná marihuana, ako oklamať rodičov, aby nespoznali, že sú pod vplyvom omamných látok, prípadne ktorá látka je najúčinnejšia, nech to majú rýchlo v sebe. Neviem si však dosť dobre predstaviť dieťa, čo sa vážne zaujíma o ochranné opatrenia štátu. Nevadí, verím tomu, že také maily skutočne do štúdia došli a že sa na Slovensku nájde veľa ľudí, čo sú schopní podobnú otázku celkom vážne položiť.

Nech už ju kládli deti alebo ktokoľvek, mne sa nad ňou zastavuje rozum a mám pocit, že aj diskutujúcim odborníkom v štúdiu na chvíľku zastal. Našťastie sa im hneď zas naštartoval, a tak odpovedali veľmi uvážene a rozumne. V prvom rade vysvetlili, že nikto, tobôž nie nejaký virtuálny a vzdialený pojem ako štát, nezabráni mladému človeku, aby vyskúšal lákadlá, ktoré sa okolo neho pretŕčajú. Nezabráni mu dokonca ani v tom, aby vyskúšal lákadlá, ktoré sú mu z cesty všetkými možnými prostriedkami odstraňované. Nezabráni mu v tom ani prísny zákaz a hrozba trestu. Pretože kto drogy vyskúšať chce, ten si k nim cestu vždy nájde. A je celkom jedno, či sa to týka fajčenia, alkoholu, húb, marihuany, tvrdých drog alebo hazardných hier. Kriminalizovanie lákadiel v tom veku pôsobí skôr podnecujúco, ako veľká výzva na odpor a vzdor voči zadebnenému dospelému svetu.

Samozrejme, štát má a musí robiť všetko pre to, aby potieral šírenie drog, teda aby tvrdo prenasledoval a postihoval tých, čo si na drogách postavili biznis. Je to asi ťažký boj, lebo história nás učí, že tam, kde sa štátom niečo zakazuje a reguluje, okamžite prekvitá čierny trh, kriminalita a mafia. Žiaľ, aj opačná cesta, teda legalizácia drog, vedie do pekla. Dobre to vidno na dvoch oficiálnych a štátom posvätených a využívaných drogách – na cigaretách a alkohole. Tie znamenajú pre spoločnosť v celkovom objeme mnohonásobne väčšie škody na zdraví, rodinách a majetkoch ako tvrdé drogy. Nepáči sa mi ani diskusia o legalizácii marihuany, verím odborníkom, ktorí sedeli aj v ten večer v diskusnom štúdiu, že stále ospevovaný príklad liberálneho Holandska neviedol k zmenšeniu drogovej kriminality a počtu závislých od tvrdších drog, skôr naopak. Tiež verím odborníkom, že marihuana nie je taká neškodná, ako sa o nej hovorí, pretože podľa najnovších výskumov sa usudzuje, že pôsobí zhubne priamo na DNA.

Dá sa teda vôbec niečo robiť, keď nebojovať je cesta do pekla, keď bojovať nepomáha a každý, kto chce, si cestu k droge nakoniec vždy nájde?

Dá, ale nie je to jednoduché riešenie, ktoré sa dá efektne odvysielať v televízii, napríklad úspešne odhalený kontraband s drogami, a tiež sa to nedá ukazovať na pekných farebných grafoch s počtom výjazdov polície, zadržaných dílerov, vymenených striekačiek, či objemom preinvestovaných peňazí z eurofondov a iných fondov na rôzne protidrogové projekty. 

Aby človek nehľadal cestu k zničujúcim lákadlám, musí sám chcieť hľadať niečo iné. Skoro sa tú banalitu hanbím napísať, ale musí sám chcieť hľadať cestu, ako dosiahnuť šťastie a spokojnosť inými, menej rýchlymi, ale o to trvalejšími a zdravšími cestami, napríklad cez záľuby, kariéru a rodinu. To všetko môže chcieť vtedy, keď to do seba dostáva od narodenia výchovou a najlepšie názornou. Štát, škola, neziskové organizácie sa môžu pretrhnúť od preventívnych aktivít, ochraňovania a represie, keď to nebude dobre fungovať už doma.

Dnešné dospievajúce deti v sociálne veľmi rôznorodej spoločnosti prežívajú pravdepodobne stále väčší konflikt v tom, čo by chceli mať a čo mať skutočne môžu. Prejavuje sa to údajne aj na požívaní alkoholu – predchádzajúce generácie mladých pili do nálady, dnešné deti pijú do bezvedomia. Na tom však zákazy či väčšia informovanosť o zničujúcich účinkoch nemôžu veľa zmeniť. Dá sa len ponúknuť a ukázať cestu, ako žiť šťastný a plný život aj s tým, čo v rámci svojich možností a bez drogových urýchľovačov dosiahnuť môžu. 

Pred niekoľkými rokmi, keď sa zakladala Komunitná nadácia Petržalky (čo je akási zastrešujúca nadácia rôznych záujmových združení, nadácií a fondov, medzi množstvom subjektov pracujúcich v Petržalke), bol detský folklórny súbor jedinou aktivitou, ktorá sa zaoberala zdravými, nedrogujúcimi a neproblémovými deťmi. Netvrdím, že ostatné aktivity nie sú potrebné. Tiež netvrdím, že členstvo v súbore dieťa bezpečne ochráni od vyskúšania drog. Určite mu však dáva niekoľko zaujímavých podnetov, ako zmysluplne prežiť voľný čas. Pravdepodobne by na detský folklórny súbor nikto nezískal dotáciu z peňazí určených na protidrogovú prevenciu, som však presvedčená, že toto je jedna z mála ciest, ako môže spoločnosť (nielen štát) brániť deti pred nebezpečnými lákadlami.

Písané pre novembrové Nota Bene, ktoré si práve teraz môžete kúpiť od pouličných predajcov.



Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [2]
:: Súvisiace reklamné odkazy