Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 12.9.2005 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Zvláštne dni, ženy pro měny a superstar

Blank

 o-dara

Tri televízne tipy na týždeň je dosť málo, naším cieľom však v žiadnom prípade nie je priniesť vyčerpávajúci prehľad toho, čo sa oplatí vidieť. Skôr naopak, dnes sa sústredíme len na kúsky niečím výnimočné, bizarné, čudné, alebo len jednoducho zaujímavé a predovšetkým také, ktoré by ste mohli v televíznych programoch prehliadnuť. Nabudúce to možno bude iné, sústredené na kvantitu, ale o tom je predčasné hovoriť.  

Streda 14.9. 2005, ČT 1, 21.05
Ženy pro měny
Je fascinujúce sledovať, ako české a slovenské celovečerné dokumentárne filmy, keď už náhodou, či skôr zázrakom vzniknú, svojou kvalitou bez problémov predbehnú väčšinu hranej filmovej tvorby. Prvoplánovo kontroverzný český Český sen režisérov Víta Klusáka a Filipa Remunda o manipulácii masívnou reklamnou kampaňou a otvorení fiktívneho hypermarketu, nakrútený v roku 2004, žne úspechy, kdekoľvek sa objaví. Podobne slovenských 66 sezón, vynikajúci autorský celovečerný dokument režiséra a scenáristu Petra Kerekesa o starej plavárni v Košiciach z roku 2003 a inak tomu nie je ani v prípade celovečerného dokumentu debutantky, scenáristky a režisérky Eriky Hníkovej Ženy pro měny, ktorý mal v českých kinách premiéru tento rok. Hrdinkami filmu sú dámy, ženy, slečny, ktoré akýmsi spôsobom podľahli mediálnemu ataku súčasného ideálu ženskej krásy, tak ako ho prezentujú rôzne, predovšetkým dámske a ženské časopisy. V priebehu jedného roku Hníková sledovala pani Evu, ktorá si nechala zväčšiť prsia, programovo chudnúcu pani Magdu, slečnu Karolínu slepo sledujúcu módne trendy, či dievčinku Zuzku, ktorá chce stoj čo stoj uspieť v súťaži fotomodeliek, a nakrútila dokument, ktorý sa zdá až desivo pravdivý. Je zvláštne sledovať, ako sa nevinné flirtovanie s ideálom stáva posadnutosťou, ktorá človeka akoby zbavovala zdravého rozumu.

Štvrtok 15.9. 2005, Joj, 8.25
Superstar
Superstar je na prvý, druhý aj tretí pohľad hlúpou povrchnou teenagerskou komédiou o prvej láske. Dvanásť do tucta ich je a nič sa s tým nedá robiť, len ignorovať. A predsa je americká komédia režisérskeho drúka Bruca McCullocha z roku 1999 hodná sústredenej pozornosti. Kdesi v štvrtom pláne, možno v piatom, pravdepodobne bez toho, že by to ktokoľvek z autorov chcel, je totiž Superstar bravúrnou paródiou filmov o utiahnutej husi, škaredej ako noc, čo k šťastiu, láske a prvému bozku príde a s trochou šťastia sa aj toho panenstva zbaví. Dievča z katolíckej školy a chlapec, hviezda z plagátu - banálnejšiu kombináciu by ani Táňa Kelleová-Vasilková nevymyslela. Prečo sa teda dívať? Preto, že jednu z hlavných úloh, vlastne hneď dvojúlohu, chlapíka menom Sky Corgan a Ježiša, stvárnil geniálny americký komik Will Ferrell (Mugatu zo Zoolandra, „udělej draka“ zo Starsky & Hutch, „zprávař“ zo Zprávař). Ferrell má ten dar, že na plátne sa nemusí ani pohnúť, ani slovka prehovoriť a divák sa baví. Ak sa pohne, alebo prehovorí, divák sa baví kráľovsky.

Sobota 17.9. 2005, Dvojka, 22.25
Zvláštne dni
Filmové cestovanie do minulosti, ktorá bola budúcnosťou, je fascinujúce. Podľa väčšiny filmov z prvej plovice deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré sa odohrávali v blízkej budúcnosti, sme neprežili rok 2000, a ak áno, tak len za cenu totálnej anarchie. Presne ako v americkom sci-fi thrilleri Zvláštne dni (Strange Days) režisérky Kathryn Bigelowovej, nakrútenom podľa scenára Jamesa Camerona. Silvester roku 1999, Los Angeles, svetu vládne nový fet, pamäťové disky, technologická vychytávka umožňujúca človeku ponoriť sa do života, snov, spomienok, túžob, strachov niekoho iného. Bývalý policajt sa vydáva po stope jedného takéhoto disku, na ktorom je autenticky zachytená smrť. Zvláštne dni sú vynikajúcim, možno troška nedoceneným sci-fíčkom, priam cyberpunkom, ich jedinou vadou je troška prepísknuté, nasilu happyendové finále. Atmosféra spoločnosti rozkladajúcej sa vo vlastnej špine radí tento film vedľa takých klasík, akým je trebárs Scottov Blade Runner. Na Silvestra 1999 síce k žiadnej apokalypse nedošlo a budúcnosť, akú si predstavovali v roku 1995, nemá s našou prítomnosťou veľa spoločného, ale to zážitok z filmu v žiadnom prípade nekazí.



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [5]
:: Súvisiace reklamné odkazy