Málo božskej ambrózie nájdete na policiach supermarketov s hudbou. Predtrávených instantných polievok je dosť všade, niektoré sa aj dajú jesť, ale gurmánsky zážitok čaká maximálne párkrát do roka. O to viac poteší, keď v ušiach z ničoho nič ucítíte vzácnu chuť ozajstných nápadov a nefalšovanej radosti zo skladania tónov, jedného k druhému, až nakoniec tvoria pesničky, celkom iné, než na aké sú ľudia bežne zvyknutí, a predsa nijako zvlášť výstredné. Aj kanadskému triu The Unicorns ide o to isté, o čo väčšine kapiel na svete - baviť seba a svojich poslucháčov. Nepotrebujú na to elektronikou naštopané zvukové laboratórium, ani sadu zvukových inžinierov dbajúcich o to, aby žiadne dve steny v záujme dokonalej akustiky neboli rovnobežné. Stačí im čokoľvek, čo vydáva zvuk, všetko ostatné je už o talente a svojskom zmysle pre krásno. Keď niekto, tak ako The Unicorns na aktuálnom, už podľa názvu čudnom albume Who Will Cut Our Hair When We`re Gone? vychrlí z rukáva melódie, ktoré obstoja pri takmer ľubovoľnom aranžovaní, nepotrebuje symfonický orchester, aby im dodal dostatočný rešpekt. Stačia nástroje, ktoré by fajnovejší muzikanti nedali do ruky ani deťom a už vôbec nie svojim vlastným. Syntenzátor za 5 korún kúpený od Vietnamca s troma vstavanými loopmi, a bankou zvukov ako z čias 8-bitových počítačov, gitara so starým efektom, minimálna sada bicích, jeden obstarožný mikrofón a potom už len čo dom dá. Toto je album, ktorý môže nahrať každý z nás doma v kuchyni, bez toho, aby vôbec vedel na niečo poriadne hrať.
Ešte aj v rámci širokej kategórie lo-fi, kam bežne spadajú všetky produkty vyznačujúce sa úmysleným či vynúteným sexi špinavým zvukom, sú The Unicorns ťažko uchopiteľným pojmom. Rovnako ako ostatné kapely z tejto škatuľky, uplatňujú zásadu, že v jednoduchosti je krása. Radi si na pomoc volajú otrepané motívy, aby ich rozoberali a skladali do nových netušených celkov, radi sa nechávajú pristihnúť pri infantilnom bláznení a spiklenecky žmurkajú na svojich rovesníkov, keď nezapierajú hudobné inšpirácie, na ktorých vyrastali. Po štyridsiatich minútach plných krátkych, neustále sa striedajúcich motívov nakoniec aj tak máte pocit, že toto je oveľa viac než len ďalšia alternatívna kapela, predvídateľná už iba tým, že patrí do značkovej stajne Rough Trade. Koniec koncov, sú to jednorožci a to sa muselo niekde prejaviť. Prejavilo sa v samotnej hudbe - zriedkavej a úžasnej.
Rado Ondřejíček viac od autora »
Explicitný homopop pre každého
Hrajme sa na deti
Mohlo to byť horšie
Dvojka na jednotku
Franz Ferdinand - alternatíva k intelektuálnej alternatíve