Posledný album Gorillaz

Dlho-predlho dokázali Gorillaz vyžiť z jediného albumu. Kolobeh peňazí v prírode okrem bezmenného debutu podporili v priebehu ďalších rokov dvoma cédečkami v kategórii Full Price. Dubové remixy v spolupráci so Spacemonkeyz s názvom Laika Come Home a ešte aj kolekcia b-strán a rarít G-Sides. Síce bez nejakého megaohlasu, ale ekonomický prínos troch albumov za cenu jedného - slušné na projekt, ktorému sa nikto zo zúčastných nevenuje naplno, muzikanti sú utajení a za všetko pred svetom vystupujú kreslené ksichty štyroch pankáčskych opíc.

Na nový album sa - so všetkým, čo sa albumu káže mať - čakalo tak dlho, až to prestalo byť zaujímavé. Takže keď v lete Demon Days nakoniec vyšiel preznamenaný singlom Feelgood Inc., nezopakovalo sa nič z nadšenia dôb minulých. Gorillaz sa dostali tam, kam patria - na miesto bočného projektu, čo si Damon Albarn (a tentoraz hudobne už predovšetkým on) stĺka po pracovnom čase na ponku v garáži.

A nielen preto, že v EMI nevyčlenili budget na marketing, a kreslič Jamie Hewlett nedostal monštruózne sumy na klipy rovnako akčné, ako bol kedysi Clint Eastwood alebo 19-2000. Ani hudba (pretože, napodiv, popri celom tom koncepte okolo hádam aj o ňu stále ešte ide) nemá ambície lákať do ulíc davy jačiace nepríčetné „halelúja“. Pritom to nie je zlá hudba, len ak ste už raz pred piatimi rokmi spravili dieru do sveta spájaním hip-hopového rytmu so všetkým ostatným, tak diera medzičasom zarástla palinou a svet zmúdrel dosť na to, aby si ju do seba nechal tým istým spraviť ešte raz.

Aby sa nepovedalo, že nadávam, keď vlastne nie je na čo. Damon Days, aj bez všetkých prekvapení, je dobré cédečko. Kopa hostí, z mŕtvol vytiahnutým Shaunom Ryderom počnúc, cez Rootsa Manuvu, až po Dennisa Hoppera čítajúceho prekvapivo mladíckym hlasom dobrodružno-poučnú zápletku vo Fire Coming Out of Monkey’s Head. Pár podarených melódií (nehľadiac na to, že napríklad Kids With Guns bolo počuť už na Albarnovej utajenej sólovke Democrazy), nápadité hranie sa s rytmom a gradáciou, viac rapu, menej spevu a to všetko pospájané v duchu typickej, 15 rokmi britpopu podkutej albarnovčiny.

Demon Days oproti rozkokošenému debutu pôsobí rutinérsky, nikto sa už nesnaží tlačiť imidž virtuálnej kapely, ani vyrábať bujaré koncertné prezentácie. Tipol by som to nielen na ostatný, ale zároveň aj posledný album pod hlavičkou Gorillaz, ergo peknú spomienku a výhľad ďalších iných projektov, s ktorými Albarn časom príde, ak sa náhodou nerozhodne už sa iba doživotne nudiť pri hovädzích stejkoch.

Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [8]