Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Imrich Rešeta ml. | 21.10.2005 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

In film - Dokument za dverami

Blank

O tom, že sa film po viac ako sto rokoch svojej existencie ocitol v slušnej námetovej kríze, hádam netreba diskutovať. Hoci si nenápadne čoraz častejšie vypomáha adaptáciami literárnych a v súčasnosti najmä komiksových diel, diváci mu to prekukli, a preto masívne zostávajú doma pri telke. Celosvetové zníženie návštevnosti kín má síce na svedomí viacero faktorov, ale absencia originality má medzi nimi pevné miesto. V čase, keď sa aj tzv. nezávislý film stáva pomaly mainstreamovým, sa východiskom stal dokument.

Prvý výrazný úspech zaznamenal dokument pred troma rokmi v podobe obtlstlého Michaela Moorea a jeho protizbraňovej agitky Bowling for Columbine. Získaný kredit zúročil o rok neskôr snímkou toho istého režiséra, Fahrenheit 9/11, v ktorej si podal predstaviteľov vládnej moci v USA, najmä však prezidenta Georga Busha. Mimochodom, je to jediný dokument v histórii, ktorého zisky na severoamerickom kontinente pokorili bájnu hranicu 100 miliónov dolárov. Je tiež jedným z mála dokumentov, ktoré prenikli aj do povedomia bežných ľudí. Skôr než kvalitou však za úspech vďačí dravému marketingu a názvu, ktorý hneď každému pripomenie útok na Svetové obchodné centrum, hoci nemusí mať o obsahu snímky ani potuchy. Od tých čias sa šéfovia štúdií rozhodli využiť aspoň v kinách pomerne zanedbávanú odnož filmu a vrhli sa na dokument ako Garfield na lazane. Začali chrliť množstvá snímok, ktoré pri relatívne nízkych nákladoch zvyčajne priniesli slušný zisk. Tematicky sa dotýkali hádam všetkého, od návštevy prevádzky rýchleho stravovania (Super Size Me), cez mŕtvu hip-hopovú hviezdu Tupaca Shakura (Tupac: Resurrection), až po potápanie do najväčších hlbín oceánov, ktoré pre Imax sfilmoval veľký James Cameron (Mimozemšťania z hlbín 3D).


 

o-infilm1-2
Dokument elegantne obchádza už spomínanú námetovú krízu, pretože filmárom stačí s pomerne malým štábom nakrútiť príbeh kohokoľvek, veď ľudia si to určite pozrú. Súvisí to zrejme aj s vpádom reality šou do našich mediálnych vôd, keď sa ľudia s určitým voyeuristickým zaujatím dívajú na cudzie osudy. Na tejto vlne sa snaží zviesť aj Slovenská televízia, ktorá na oboch svojich kanáloch v poslednom čase vysiela slušný počet dokumentárnych filmov. Ale ani naše kiná nezaostávajú, a preto sa v nich tento rok objavila priam rekordná úroda dokumentov. Spomeniem napríklad Neviditeľných, ktorí sa zaoberali osudmi nelegálnych prisťahovalcov v Európe alebo Putovanie tučniakov. Do trendu prehovorila aj domáca kinematografia, ktorá nám tento mesiac po minuloročnom úspechu Petra Kerekesa a jeho dokumentu 55 sezón pripravila novinku My zdes. Síce nedosahuje pútavosť dokumentov našich západných susedov, od ktorých sme v posledných rokoch mohli vidieť zaujímavý Český sen a Ženy pro měny, ale prináša určitú, dobre spracovanú myšlienku. Príbeh kazašskej rodiny čerstvo presťahovanej na Slovensko asi nezaujme toľko divákov ako oba spomínané české dokumenty, ktoré sa triafajú do šialenstva okolo hypermarketov alebo plastických operácií, ale obsahuje zaujímavé ľudské osudy, a tie si divákov vždy nájdu.

Boom neobišiel ani masové podujatia. Už v utorok sa začne deviaty ročník prestížneho Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jihlava, ktorý si získal pozitívne renomé aj na medzinárodnom poli. Neprezentuje totiž klasické dokumenty s tzv. hovoriacimi hlavami, teda tie, kde ľudia len sedia a rozprávajú na kameru, ale hľadá nové cesty. Dokument jestvuje dlhšie než hraný film a stále prechádza vývojom, pričom nevedno povedať, kde sa zastaví. Posledným štádiom sú zatiaľ zrejme reality šou, ktoré, dúfam, nie sú najvyšším stupňom evolúcie. To by to s ním dopadlo naozaj zle.



Imrich Rešeta ml.  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy