Neviňte kapitalizmus z následkov dlhodobej politiky multikulturalizmu!

Bolo že to škodoradosti v salónoch európskej liberálnej ľavice, keď pred pár mesiacmi vyčíňali v zdevastovanom New Orleans bandy rabujúcich farebných. „U nás, v sociálne citlivej Európe, by sa niečo také nemohlo nikdy stať,“ tvrdili intelektuáli na stránkach veľkých západoeurópskych denníkov.

Tvrdili to napriek tomu, že za vznik veľkého geta v centre každého amerického veľkomesta môže práve ľavicová sociálna politika prezidentov Roosevelta, Kennedyho a Johnsona, ktorá dávkami rozvrátila černošské rodiny a komunity. Tvrdili to aj napriek tomu, že New Orleans nie je typické americké, ale skôr najeurópskejšie americké mesto s typicky francúzskymi črtami. Tvrdili to aj napriek tomu, že hoci starostka a guvernér (obaja zvolení za demokratickú stranu) svoju funkciu nezvládli, federálne oddiely za pár dní urobili v meste poriadok. Tvrdili to aj napriek tomu, že prírodnou katastrofou bola postihnutá oblasť, ktorá zodpovedala rozlohou polovici Francúzska.

Práve Francúzi boli najškodoradostnejší. A o dva mesiace neskôr si Grande Nation nevie poradiť s bandami mladistvých výtržníkov. Už druhý týždeň. Priznám sa, nemám rád Francúzov pre ich namyslenosť, za ktorou je len horúci vzduch. Považujú sa za kultúrnu veľmoc, ale najslávnejšie diela v Louvri nakradol Napoleon v talianskych kostoloch. Arabské diktatúry sú im bližšie ako Spojené štáty. A to ešte nevravím o francúzskej láske k socializmu, etatizmu, paternalizmu a zvrátené poňatie rovnostárstva. Nemám ich rád, ale sú mi predsa len bližší ako nevďační výrastkovia, ktorých rodičia sa pred pár rokmi do Francúzska prisťahovali.
Dnes žne francúzska vláda plody toho, čo zasadili generácie socialistických garnitúr (pretože v kontexte tohto národa neexistuje skutočná pravica), najmä naivného multikulturalizmu.

Kedy sa Sarkozy preberie z narkózy?
V súvislosti s nepokojmi je zaujímavé pozerať sa na nemohúcnosť francúzskych politikov. Minister vnútra Nicolas Sarkozy je kritizovaný za to, že vandalov označil za „čvargu“. Médiá a vandali ho vyzývajú, aby sa za tieto slová ospravedlnil alebo odstúpil! Ako by ste vy nazvali niekoho, kto z čírej pasie zapaľuje vaše auto? Ako nazvať ľudí, ktorí polejú a následne zapália 56-ročnú invalidnú ženu benzínom?
Paradoxne, Sarkozyho postup sa zdá niektorým médiám „prísny“ a „razantný“. Pritom tento prístup spočíva najmä v naháňačke medzi nemohúcou políciou a vandalskou čvargou. No ale čo robiť, keď predobrazom francúzskeho policajta je Funés zo Saint Tropez?

Zaujímavý je aj pohľad na francúzskeho prezidenta Chiraca. On sám tentoraz neprepásol „príležitosť mlčať“ a k nepokojom sa vyjadril až na jedenásty deň výtržností. Chirac vyzeral pred televíznymi kamerami neskutočne unavene aj keď doteraz vlastne nič neurobil. Zdá sa, že odpadol pred výstrelom z vlastnej pušky. Ako je to u francúzskych politikov bežné, Chirac divoko gestikuloval a tlačil svojim spoluobčanom do hláv prázdne a nabubralé frázy.

Ale skutočným skvostom medzi francúzskymi politikmi je Dominik de Villepin. Od začiatku nepokojov usilovne rokuje, zasadá, kuje plány. Už za pár dní má vypracovať plán (!) na riešenie situácie prisťahovalcov. Možno by mal výtržníkov pozvať na rokovanie. S jeho výdržou by ich dokázal urokovať k smrti.

Chirac, Sarkozy a Villepin sú dobrými príkladmi politikov krajiny, ktorá berie občanom na daniach viac ako polovicu príjmov a za tieto obrovské peniaze nevie jej štátny aparát zabezpečiť ani len ochranu životov a majetku občanov. To je, koniec koncov, základnou úlohou štátu - a nie vyplácanie sociálnych dávok, ako sa domnievajú niektorí.
Jediný, kto zo situácie profituje, je extrémista Jean-Marie LePen. Paradoxne, za extrémneho politika bol desaťročia považovaný práve preto, že pred takouto situáciou varoval.