Wake me up when November ends

Opäť tu máme 17. november a s ním už šestnáste výročie Nežnej revolúcie. Spýtajte sa bežného Slováka a on vám povie, že „za socializmu sa mal lepšie“. Spýtajte sa bežného Slováka, prečo socializmus padol a povie vám, že to bola dohoda mocných a keby k nej nedošlo, mohlo to fungovať dodnes. Spýtajte sa bežného Slováka, prečo tu dnes máme mafie a on vám povie, že prišli zo Západu. Spýtajte sa bežného Slováka, prečo tu dnes máme toľko korupcie a klientelizmu a on si zaspomína na zlatý socík, následne obviní z problémov kapitalizmus, ktorý tu dnes (údajne) máme.

Spýtajte sa... a vôbec, „bežného Slováka“ sa radšej na nič nepýtajte, je to totiž najlepší kandidát na odňatie volebného práva. Navyše „bežný Slovák“ napĺňa skutkovú podstatu výroku „človek je múdry, hlúpi sú len ľudia“. Aj šestnásť rokov po prevrate totiž väčšina problémov tejto krajiny (vrátane problému s názvom „bežný Slovák“) súvisí s režimom, ktorý tu bol štyridsať rokov. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, o čom ten režim bol a prečo padol?

Korene centrálne plánovanej ekonomiky
Karl Marx a ďalší intelektuálni pôvodcovia socializmu nám nahovárali, že poznajú železnú logiku dejín. Celá história mala podľa nich smerovať k eschatologickému koncu: nastoleniu raja na Zemi. No keď sa komunisti v roku 1917 dostali k moci v najzaostalejšej krajine (a nie najvyspelejšej, ako tvrdil Marx), zrazu stáli pred dilemou, ako vlastne ten raj na Zemi nastoliť?

Lenina do Ruska priviezol nemecký pancierový vlak, a tak sa pre sovietskych komunistov stal vzorom nemecký koncept vojnového socializmu: nemecký štát znárodnil kompletne priemysel, aby ho dokonale zmobilizoval pre potreby vojnového úsilia v rokoch prvej svetovej vojny. Centrálne plánovaná ekonomika komunistických krajín bola teda odkukaná z nemeckého modelu „vojnového socializmu“.

Dosť dobre to vidieť na príklade Kuby, kde boli potraviny ešte desaťročia po revolúcií na prídel, čo je typické práve pre vojnové podmienky. V čom spočíva princíp centrálne plánovanej ekonomiky?

Jediným dôvodom existencie niečoho takého, ako je ekonómia, je všadeprítomná vzácnosť a nedostatok. Nejde len o vzácnosť výrobných faktorov (práca, pôda, kapitál), ale napríklad aj o vzácnosť času, ktorý je nám všetkým vymeraný. Celá ekonómia rieši otázku ČO, AKO a PRE KOHO vyrábať tak, aby sa existujúce zdroje využili čo najefektívnejšie. Existujú dve odpovede: jednu dáva trhový mechanizmus, druhú štát, respektíve centrálna plánovacia komisia. 

V centrálne plánovanej ekonomike rozhoduje štát - čo vyrábať, ako to vyrábať a v akých množstvách. Štát - a nie trh - má o tom podľa socialistov rozhodovať preto, lebo trh je vraj neosobný a len štát a ľudský rozum vládcov môže spravodlivo rozdeliť vzácne zdroje tak, aby každý dostal podľa svojich zásluh a podľa svojich potrieb.

Na prvý pohľad sa to zdá logické. Prečo by mal rozhodovať nejaký neosobný trh? Nech ľudia rozhodnú, čo ľuďom spravodlivo prináleží. Po tom, ako sme tu štyridsať rokov mali štátne plánovanie, však vidíme výsledok. Krajina, ktorá bola pred rokom 1948 relatívne bohatá (trebárs v porovnaní s Rakúskom), padla odvtedy na samé dno.

Prečo centrálne plánovanie nefunguje?
Prečo príkazová ekonomika nefunguje, ozrejmil rakúsky ekonóm Ludwig von Mises. Už v roku 1922 predpovedal, že sovietsky experiment sa napokon skončí krachom. Prečo?

Dôvodom je rozdiel medzi trhovou a príkazovou ekonomikou. Trhová ekonomika je ohromne komplexným a jemným informačným systémom, ktorý nepretržite spracúva nepredstaviteľné množstvo dát o ľudských preferenciách a potrebách. To spracúvanie je do istej miery neuvedomelý proces a ľuďom sa tieto informácie ukážu až v podobe trhových cien. Tie sú v trhovej ekonomike akýmisi indikátormi vzácnosti, ktoré umožňujú účastníkom trhu (teda nám všetkým) realistické kalkulovanie. To vedie k najefektívnejšej alokácii vzácnych zdrojov a k maximalizácii bohatstva.         

Čo sa stane, keď do neosobného trhového mechanizmu začne v mene sociálnej spravodlivosti zasahovať štát, alebo sa ho dokonca snaží nahradiť? Trh už potom nemôže vykonávať svoju informačnú a alokačnú funkciu. Nielen štátna plánovacia komisia, ani sebadokonalejší počítač by nedokázal spracovať také množstvo informácií o ľudských preferenciách, ako dokáže trh. Ako dôsledok centrálneho plánovania sa tak v hospodárstve hromadí viac a viac chýb, vzácnymi zdrojmi sa plytvá, krivky ponuky a dopytu sa nestretávajú.

Jednoducho - vyrábajú sa veci, o ktoré spotrebitelia nemajú záujem, naopak - tovar, ktorý by ľudia chceli, sa nevyrába v dostatočných množstvách. Selektívna ľudská pamäť si pamätá len obligátne „rožky za dvadsať halierov a mlieko za dve koruny“. No zabúda, že ľudia pravidelne stávali v rade na mandarínky, toaletný papier, o knihách ani nehovoriac. Pod vplyvom socializmu sa tak spoločnosť stáva čoraz chudobnejšou. Dobre to bolo vidieť práve po roku 1989, keď sa ekonomické vzťahy zreálnili. Robotníci po celej východnej Európe vyrábali veci, ktoré nikto nechcel a na oplátku dostávali plat, za ktorý si nemohli dokopy nič kúpiť. 

Nesprávna alokácia vzácnych zdrojov sa za socializmu diala doslova na každom kroku a nielen v ekonomike. Napríklad v armáde robili matematici kuchárov a kuchári zameriavačov pri delostrelectve. Študovaní ľudia čítali po kotolniach Ferlinghettiho, zatiaľ čo robotnícke kádre sedeli na Hrade, atď. Ešte dnes je problém nesprávnej alokácie prítomný vo všetkých oblastiach, kde vládne štát a nie trh. Dobrým príkladom je náš sociálny systém, v rámci ktorého zdraví plecnatí chlapi dostávajú rôzne sociálne dávky, ktoré už ráno o desiatej prepíjajú v krčme, ale invalidi majú problém presunúť sa k lekárovi, lebo na príspevok od štátu nemajú nárok. Štát uhrádza narkomanom ihly, ale diabetici si ich musia kupovať a podobne.