Kapitola desiata - Veštenie z kindervajca, prebytočné vlasy, architekti, škatule a moja kapitulácia

11. október – Barličky moje, držte ma
Keď je človek na dne, chytá sa všelijakých barličiek. Samozrejme až potom, ako sa poriadne vyváľa v šialenej sebaľútosti a vylieči dve-tri parádne opice. Ak má čo len trochu pudu sebazáchovy, alebo čo len trochu dobrých priateľov, musí sa hneď potom začať čo najskôr odrážať odo dna, lebo žiadne dno nie je také hlboké, aby sa nedalo klesnúť ešte hlbšie. To je popri stálej štvorstupňovej teplote ďalšia zvláštnosť tohto miesta.
Ženy majú na odrážanie odo dna odjakživa dva zaručené recepty rýchlej pomoci: zmenu účesu a návštevu veštice či inej podozrivej ženštiny čítajúcej z rôznych pomôcok všeplatné pravdy o živote. Skúsila som postupne obidve metódy.

Objednala som sa k vychytenej kaderníčke, na ktorú sa čakalo mesiac a vďaka súcitným kamarátkam, ktoré pochopili hĺbku môjho zúfalstva, som už o týždeň rozochvene stála pred jej salónom. Teda, ona to vlastne nebola kaderníčka, ale vizážistka. Ach! Bolo to lepšie ako niekoľko sedení u psychoanalytika. Začali sme rozhovorom o mne, o tom, čo sa mi páči, nepáči, čo mi vyhovuje, čo ma trápi. Toľko záujmu o moje vnútorné pochody si nepamätám hádam od dôb, čo som sa učila sedieť na nočníku. Až keď som sa pustila do podrobného opisovania svojich posledných dvoch debaklových vzťahov, všimla som si, že jej záujem má predsa len svoje vizážistické medze. Tak som sklapla a bez akéhokoľvek prechodu na ňu vybalila, že chcem odfarbiť na blond.
Po tom všetkom, čo už odo mňa počula, sa držala celkom statočne a namiesto telefónneho čísla na dobrého psychiatra mi dala polhodinovú prednášku o farebných typoch. S hrôzou som zistila, že okrem čiernej a bielej môžem takmer všetky svoje veci vyhádzať do koša, pretože ak môjmu zimnému typu niečo nesvedčí, tak sú to teplé jesenné farby, ktorých mám plnú skriňu. A ja že prečo vyzerám tak unavene! Farby za to môžu.
Nasledujúce tri hodiny sme strávili líčením, prikladaním farebných kusov látok k tvári a mudrovaním nad mojimi vlasmi. Blond preliv mi odmietli urobiť, a tak som sa uspokojila s novým strihom, ktorý vizážistka nechala kaderníčku trikrát prestrihať a prežehličkovať, pokiaľ bola s výsledkom absolútne spokojná. Muži by to nepochopili, ženám môžem len odporúčať. S blazeovaným úsmevom a ladným krokom som večer odkráčala v ústrety svojej svetlej, farebne vyladenej budúcnosti.

17. október – Spása z kindervajca
Nadšenie z vizážistky netrvalo ani týždeň. Po piatich dňoch ma to zase ťahalo ku dnu a jesenným farbám. Tak som sa vrhla na to veštenie. Z nedostatku iných pomôcok som zvolila kindervajce zabudnuté na dne šuplíka od predposlednej Veľkej noci, na ktoré som narazila pri balení vecí v mojom predposlednom prechodnom pobyte. Žuvala som čokoládu divnej chuti s podozrivým bielym povlakom a rozmýšľala, čo v tom vajci bude. Možno to, čo ma čaká v najbližšom čase aj v mojom živote.

A bolo. Vybalila som čudného zeleného panáčika a po krátkom teste zručnosti a inteligencie som zložila domček z pidiplechovky od kokakoly, pred ktorou sa podľa návodu ten spokojný zelený mužíček mal vyvaľovať. Okamžite som volala kamarátke Okulťáčke, nech mi toto znamenie osudu vysvetlí. Lenže Okulťáčka zrejme nemala ordinačné hodiny, a tak mi povedala, že každý súdny človek, ktorý vie, aká je ponuka, by nikdy z kindervajca neveštil. Tak som si teda svojpomocne z toho spokojného mužíčka pred plechovkou vyveštila, že presne takto mi bude v mojom byte, ktorý si musím v najbližšom čase nájsť a začať v ňom nový život.

21. október – Agent 00
Aby som naplnila kinderveštbu čo najskôr, začala som hľadať byť aj cez realitku, kde pracovala kamarátka. Ujal sa ma mladý začínajúci agent, inak takto architekt, ktorý so mnou každý deň preochotne brázdil ponúkané byty, mnohé celkom mimo môjho základného zadania. A žiaden mu pre mňa nebol dosť dobrý. Až dodatočne som pochopila, prečo asi. Kamarátka Realiťáčka mi prezradila, že sa na mňa v kuse vypytoval. Najprv že či som slobodná. Potom že či niekoho mám.
- Nie, nemá nikoho, je úplne voľná, - povedala mu tá nechutná dohadzovačka.
- Ako je to možné? Taká pozoruhodná žena, a stále taká sama?
- To vieš, pozoruhodných žien sa muži trochu boja.
- Prečo by sa ich mali báť?
- Ále, to som len tak tresla. Však skús, jej číslo máš.
- Ešte si to premyslím, – povedal vraj ten dobrý muž uvážlivo.
Premýšľa doteraz. Nezavolal. Možno pochopil, prečo sa ma mal báť.

Moja bytová situácia sa napokon vyriešila rýchlo a nečakane. Áno, o necelý mesiac po rozhodnutí mať svoj byt som prišla k bytu. Za neurčitý prísľub doopatrovania a veľmi šetrnú protihodnotu mi stará teta z tretieho kolena prenechala svoj minibyt a odsťahovala sa k babičke.

Z pár vecí, ktoré som považovala za svoj hnuteľný majetok, bola zrazu plná garáž u kamarátky, ktorá ma pred letom k sebe prichýlila. Zistila som, že toto sama nepresťahujem. Ako vždy, keď človek potrebuje dobrých a najmä silných kamarátov, ani jeden nemal čas na pozoruhodnú ženu. Tak som zalepila všetky škatule a zavolala sťahovaciu službu. Tomu hovorím tréning pravoblondínkovského správania! Odporúčam každej schopnej brunetke. Stála som pred vchodom do bytu a prstíkom s nechtíkom nalakovaným farbou pre zimné typy som ukazovala, ktorá škatuľa kam patrí. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, že by som predsa len mala tým milým a ochotným silným chlapcom trochu pomôcť. Potom som si však povedala, že im za to celkom slušne platím, tak čo sa trápim. Toto by som si mala hovoriť vždy, keď sa hrniem do mužskej roboty, že za to predsa platím. Veď to nemusia byť vždy len peniaze.

Za necelé dve hodiny som bola presťahovaná. Chlapci zobrali dohodnutú odmenu, zaželali mi príjemné bývanie a zavreli za sebou dvere. Zostala som stáť uprostred škatúľ, sama a nevedela som, čo robiť. Nadšenie z nového bývania, z expresného presťahovania aj z toho, ako som si so všetkým celkom sama poradila, postupne vystriedala depresia jak Brno. Všetkým ľuďom, ktorých som mala v mobile, som rozoslala esemesky tohto znenia:
UZ SOM PRESTAHOVANA! SEDIM V ROZBORDELOVANOM BYTE A NEVIEM, CO MAM ROBIT.
Väčšina mi slušne odpísala, pogratulovala, niektorí aj zavolali, ale nikto nemal čas prísť a vypiť si v tom bordeli so mnou fľašku vína. No však tak mi treba, keď neviem povedať rovno, čo potrebujem. Čakala som, či odpovie aj Mladý a Chrumkavý. Ja viem, nemala som im písať, ale však aj brunetka má nárok správať sa občas trochu nerozumne. Mladý neodpísal. Chrumkavý áno:
POTREBUJES POMOC? MAM VRTACKU, KLADIVO AJ KRIZOVY SROUBOVAK.
Trvalo mi hodinu a pol fľaše vína, pokiaľ som si sama sebe priznala, že naozaj potrebujem pomoc a naťukala som odpoveď:
ANO. POTREBUJEM VSETKO VYMENOVANE.
Kapitulovala som.