Kapitola trinásta - Trochu psychoterapie pred Vianocami nikoho nezabije

Pondelok - 5. december – Trochu psychoterapie pred Vianocami nikoho nezabije
Po Chrumkavom sa zľahla zem. Keď sa po tej nešťastnej porade do večera nijako neozval, nazbierala som odvahu a poslala mu mail:
- Ó, ďakujem, môj princ na bielom koni! Zachránil si mi kožu a štvrťročné prémie. Ako sa ti odmením?

Odpísal mi iba stroho, že nemám za čo ďakovať, že jemu ten Slizoň už dlho pil krv, bol by to urobil za každých okolností. A že sorry, rád by si so mnou pokecal, ale fakt nemá čas, musí niečo súrne dorobiť a expresne niekam vypadnúť. Tak som sklapla a povedala si, že sa už ďalej vnucovať nebudem, pokiaľ sa neozve sám.

Jedna vec je hrdo sa nevnucovať, druhá vec je spracovať to v hlave. Mozgové bunky to tak zamestná, že potom nezvládnu správne vyhodnocovať ostatné vonkajšie podnety. Aspoň tak som si vysvetlila svoj súhlas s účasťou na jednom okultno-astrologickom víkende, na ktorý by za normálnych okolností nikto nedostal nielen mňa, ale ani v týchto veciach celkom odbrzdenú kamarátku Okulťáčku. No však ono sa ani nedá povedať, že som s účasťou súhlasila, iba som nedokázala povedať vnucujúcej sa kolegyni rozhodné nie a zabrblala niečo v tom zmysle, že to necháme na Osud, že pôjdem ako náhradníčka, ak niekto na poslednú chvíľu vypadne. Jasné, že vypadol. Nebolo treba ani Osud, stačili celkom predvídateľné predvianočné fofry.

Nakoniec to nebolo až také zlé. Nebyť rôznych okultných rekvizít ako horoskopy, masky planét, sviečky a tarotové karty, dalo by sa to považovať za celkom bežný tímbildingový víkend, kde sa hrajú rôzne tímové hry a večer sa všetci spijú pod obraz boží. Niečo ako skupinová psychoterapia v protialkoholickej liečebni, až teda na ten alkohol. Behali sme po lese so zaviazanými očami, hrali si navzájom horoskopy, kreslili, tancovali, rozjímali. Celkom som sa odviazala.
A potom prišla Hra na otca. Najprv sme sa v alfa-hladine postupne prepracovali z dospelosti cez pubertu, detstvo, až do matkinho brucha a späť. Potom nás inštruktor vyzval, aby sme sa zamysleli, čo sme vždy chceli povedať svojmu otcovi a nepovedali. A potom sme mali vstať a povedať to postave v maske Slnka, ktorá toho otca symbolizovala. Vyzeralo to jednoducho, ale nikto sa do toho nehrnul. Trvalo dobrých desať minút, kým sa našiel prvý odvážlivec. Vstal a celkom ticho, takmer nečujne povedal: - Otec, vždy som ti chcel povedať, že som ťa mal rád. - A rozreval sa ako malé decko. Inštruktor mu podal pripravené hartipy a poldeci čerešňovice.

Obzerala som sa okolo seba a šokovane som sledovala, ako všetky tie dovtedy bezstarostné a silné typy bojujú so sebou, slzami a vlastným otcom. Vždy som si myslela, že len ja mám s otcom komplikovaný vzťah, že len ja môžem mať na otca ťažké srdce. Začala som revať už vo chvíli, keď som sa rozhodla, že vstanem aj ja.
- Otec, vždy som ti chcela povedať, že ma veľmi zraňovalo, ako ma...
Nedokázala som cez slzy a vzlyky ani dopovedať. Inštruktor mi podal hartipu, ale čerešňovicu ešte nie. Tak som sa zhlboka nadýchla a pokračovala:
- Zraňovalo ma, ako ma podceňuješ. Mňa aj našu najbližšiu rodinu. Vždy boli pre teba na prvom mieste cudzí ľudia. Pre cudzích si urobil všetko, pre nás nič. Pre cudzích si si našiel slová uznania a chvály, my sme ti nikdy neboli dosť dobrí. Nech som sa akokoľvek snažila, aj tá posledná cudzia chudera mala prednosť. Celý život som sa o tvoju lásku a uznanie usilovala. Dostala som to všetko. Ale až vtedy, keď už som ti o to nestála. Teraz už ťa viem pochopiť, teraz už ti viem odpustiť, ale je ťažké s týmto nákladom chodiť celý život po svete, vieš?
Hlasno som sa vysmrkala a kopla do seba čerešňovicu. Neuveriteľne sa mi uľavilo. Cítila som sa, ako keby som fakt ten ťažký náklad zo svojej duše odložila. Inštruktor vyzýval tých, čo ešte neprehovorili, aby to urobili, lebo toto je možno ich jediná a posledná možnosť úprimne si s otcom pohovoriť. No viac ako polovica prítomných to nedokázala.

Myslela som si, že po otcohre ma už na tomto astrovíkende nič neprekvapí. A predsa. Bola už nedeľa, poludnie. O chvíľu po nás mal prísť autobus a inštruktor nám kládol na srdce, nech najbližších niekoľko dní nerobíme žiadne zásadné životné rozhodnutia, rozvody, vraždy, svadby, výpovede a tak podobne, pretože sme boli spolu hlboko ponorení vo svojich emóciách a musíme to najprv stráviť. A tiež nech sa nedivíme, ak na nás bude okolie pozerať ako na bláznov, keď im budeme nadšene líčiť, čo sme tu zažili. Sedeli sme v kruhu okolo sviečky a rozprestretých kariet. Boli veľké a mali zlatý chrbát. Parádny gýčik! Inštruktor nám povedal, nech teraz myslíme na to, čo si najviac želáme, aby sa v blízkej budúcnosti stalo a potom nech si vytiahneme kartu. Sústredila som sa. Najviac zo všetkého by som si želala svojho celkom konkrétneho princa na bielom koni. Vytiahla som si kartu, ktorá ma najviac priťahovala, lebo svojím zlatým gýčovým chrbtom tak odrážala sviečku, až žiarila. Otočila som ju, zalapala po vzduchu a z očí mi začali nehlučne tiecť slzy. Na karte bol biely kôň a v pozadí princ s oštepom v ruke. Inštruktor sa ma spýtal, čo si myslím, že tá karta znamená.

- Mne je to celkom jedno, čo tá karta znamená, - povedala som. - Ja som si želala, aby na nej bol princ na bielom koni a on tam JE!
Musela som vyzerať ako šialená, lebo aj inštruktor sa ma zľakol. Pochopil, že nemá zmysel, aby mi v tej chvíli vysvetľoval, že karty Symbolonu takto polopaticky nefungujú, ani ma neskúšal upozorniť na jemný detail, že ten princ nie je na koni, ale za ním. A po nejakej zachránenej princeznej nie je na karte ani stopy.

Moja prvá cesta po víkende viedla do obchodu, kde tie karty predávali. Túžila som asi po ďalších polopatických znameniach zvestujúcich mi blížiace sa šťastie a lásku. Doma som si našla tú kartu s koňom a jej výklad. Karta sa volala Vina a znamenala, že vo mne bojuje páchateľ s priznaním viny a že potrebujem pochopiť, že nikto nie je bez viny. No tak vám teda, milé karty, ďakujem veľmi pekne! Ja by som aj priznala vinu, keby som mala komu! Môj princ na bielom koni je niekde v trape, môžem si svoje priznania nechať pre seba. Škoda, že sme namiesto Hry na otca nehrali Hru na Chrumkavého, aby som mu mohla aspoň tak virtuálne priznať, že ak to niekto všetko posral, tak som to ja.

12. decembra – pondelok – End. Happy.
Všade zúria Vianoce. Už dva týždne sa štartujem, že konečne nakúpim darčeky, ale zakaždým vybehnem z natrieskaného šopingcentra lapajúc po vzduchu a skončím niekedy o polnoci v nonstop otvorenom hypermarkete. Po polnoci je tam taká zvláštna atmosféra. Zopár podozrivých existencií sa motá okolo fľašiek s alkoholom, inak len kde-tu prebehne biznisman s kufríkom vracajúci sa zo služobky a narýchlo kupujúci deťom darčeky z cesty, prípadne biznisžena v kostýmčeku, ktorá si cestou z dávno prázdnej kancelárie do svojho dávno prázdneho bytu, k prázdnej chladničke spomenula, že v nej nič nemá a celý deň nič nejedla. A potom sa tam motá ešte zopár takých zúfalcov, ako som ja. A Chrumkavý.

Narazila som na neho pri hračkárskych regáloch. Nešťastne tam stál a vyberal hračku pre neter netušiac, po čom môže srdce pišťať takej malej štvorročnej ženičke.
- Kúp jej Barbie, to určite zaberie, aj keby ich už mala desať. Napríklad tú brunetku, takú ešte určite nebude mať a aspoň nebude mať v dospelosti predsudky, že kráska môže byť len blond, - povedala som. - Čo tu vlastne robíš?
- Vraciam sa zo služobky z Chorvátska, - povedal. - Chcel som ti zavolať predtým, ako som tam išiel, ale potom som mal pocit, že takto to bude lepšie.
- Čo akože bude lepšie?
- No, viem, aký máš vzťah k chlapom, čo idú robi

Pravablond  viac od autora »
Vaše reakcie [36]