Vďaka, Data!

Tak trocha sa nemám rád za to, aká som povaha. Keď si nedávam pozor a zväčša si nedávam, mám výrazné tendencie miešať sa ľuďom do ich pocitov a nálad. Ako minulý týždeň. Čosi síce nie zásadné, ale mrzuté sa prihodilo a ja som sa celkom spontánne pustil do riešenia. Nie tej mrzutosti, ale pocitov, ktoré vyvolala. Samozrejme, neboli moje, boli človeka na druhom konci telefónu a boli nepríjemné, ako to v takýchto prípadoch zvykne bývať. Vlastne neviem, aké boli, len som si myslel, že viem a chcel som tomu človeku pomôcť, lebo ho mám rád. Ako zvyčajne som sa ocitol celkom mimo, sám, len som svojou zvrátenou dysfunkčnou formou empatie, takou, cez ktorú sa nevciťujem do reálnych pocitov toho druhého, ale začnem racionalisticky analyzovať tie, čo mu prisúdim a nakoniec mu poradím, aby vypol emočný čip. Samozrejme, že mu nepomôžem, skôr naopak, náladu mu len zhorším a potom ma to mrzí, ale už je neskoro. A pritom je to škoda, lebo vypínanie emočného čipu funguje, len si každý musí nájsť svoj vlastný spôsob, ako ho vypnúť.

O čom to, do pekla, tliacham?

O okamžitom prehodení výhybky z emocionálna na racionálno. Mám to zo Star Treku, ako mnoho ďalších životných pomôcok, od Datu a naozaj to pomáha. Data je android namotaný na ľudské emócie, fascinujú jeho racionalistický fundament, chcel by nimi disponovať a aj sa mu to podarí. Získa emočný čip a o zábavu má postarané. Vo ôsmom filmovom Star Treku s dôvetkom Prvý kontakt sa Data spolu s kapitánom Picardom a ďalšími členmi posádky ocitá v temných útrobách Borgskej lode. Data, nadšený možnosťami svojho emočného čipu, farbisto opisuje temné, nepriateľské prostredie a bez toho, že by si to uvedomoval, naháňa ostatným členom posádky ešte väčší strach. Preto kapitán zarazí Datovo demoralizovanie posádky a stroho mu prikáže, aby svoj emocionálny čip vypol. Data trhne hlavou, už si to presne nepamätám, ale prisahal by som, že je počuť cvaknutie a znova je len sterilným racionálnym androidom, chladným pragmatikom schopným nájsť racionálne riešenie vždy, keď existuje.

A toto som odkukal a funguje to. Vo vypätých emocionálnych situáciách jednoducho trhnem hlavou, presne ako Data, a svoj emocionálny čip vypnem. Uvedomujem si, že je vysoko pravdepodobné, že pri mojej pitve by sme na žiadny emocionálny čip nenarazili (hoci mám na tele zopár hrbolčekov, ktoré by som mať nemal, takže nejaký ten implantát má kde byť a aj si na pár dní zo svojho života nepamätám, takže ma ufóni pokojne mohli uniesť a vylepšiť, ale to je iný príbeh), ale to neznamená, že ho nemôžem vypnúť. Môžem, a robím to vždy, keď treba, a vlastne aj keď netreba. To vysvetľuje, prečo sa tak málo, takmer vôbec nerozčuľujem, hoci som gestami, výzorom, svetonázorom, každou bunkou tela a hlavne duševným rozpoložením neurotik ako z učebnice.

Vráťme sa však k čipu. Som hlboko presvedčený, že ho máme všetci. Vlastne nie, neviem, či ho máme, ale som presvedčený, že ho dokážeme vypnúť. A niektorí z nás ho aj vypínajú, len o tom, na rozdiel odo mňa, nevedia. Určite aj vy poznáte niekoho takého. V jednom momente uzlík nervov a emócií, potom zrazu podvedome vypína čip, tým svojím gestom, trebárs len zložením okuliarov, a razom máte pred sebou celkom iného človeka, chladného, pragmatického, riešiaceho. Neviem, či je to dobré, alebo zlé, mne sa s tým žije ľahšie. Som vďačný za to, že keď sa začne lámať chlieb, viem sa prepnúť, zbaviť emócií, alebo ich aspoň zatlačiť kamsi, kde nado mnou nemajú na tú chvíľu moc. Okamžite, tým jednoduchým gestom. Asi je to čosi ako placebo efekt, ale kým to funguje, nebabrem do toho.

Vypínanie emočného čipu totiž oddeľuje zrno od pliev. Niektoré problémy, tie banálne, odstraňuje okamžite, na iné, tie závažnejšie, nás donúti pozrieť sa racionálne. Skúste to, nie je ťažké sa to naučiť, stačí si nájsť to svoje gesto, ten svoj pohyb, to svoje čosi, čo emočný čip vypne. V nerozumnom svete zmietanom náladami sa to hodí.