Prázdny život?

Momentálne dosť žijem Červeným trpaslíkom. Keď som sa dozvedel o skrytej správe v ňom, ani na chvíľku som preto nezaváhal a jal som sa podnikať kroky k jej odhaleniu. Urobili to už dávno predo mnou povolanejší, vlastne som zase na čosi prišiel až smutne neskoro, ale to nevadí. Ide zhruba o toto: v epizóde Backwards (po česky „Pozpátku“) plynie čas opačným smerom, všetko sa teda deje smerom naspäť a aj sa takým spôsobom rozpráva. Odzadu. No a práve tieto časti obsahujú skrytý odkaz tvorcov komusi anonymnému. Aby sa k nemu divák dostal, musel si epizódu nahrať na video, relatívne komplikovaným spôsobom ju otočiť a znova prehrať. Dozvedel sa potom čosi v tom zmysle, že tvorcovia ho považujú za hlupáka, ktorý musí mať veľmi smutný a prázdny život, keď je ochotný venovať toľký čas čomusi takému zbytočnému, ako je odhaľovanie tajnej správy. Okamžite sme si to, samozrejme, overili – a je to naozaj tam! Zdá sa mi to nesmierne čarovné, poetické, magické, a len mi prišlo ľúto, že som na to neprišiel sám, že som to nebol ja, kto prvý, bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu, okrem tej epizódy samotnej, ju otočil a správu odhalil.

Som totiž presvedčený o tom, že ten jedinec musel mať pocit absolútneho triumfu, nie nepodobný triumfu, ktorý cítia veľkí objavitelia, priekopníci a dobyvatelia, a jeho život mu vôbec nepripadal prázdny a zbytočný, hoci zvonka sa tak mohol javiť. Tento druh objaviteľstva ma fascinuje, dáva totiž zmysel práci niekoho iného a dáva príležitosť komusi úplne anonymnému, aby sa cítil ako objaviteľ. Spomenul som si na všetky tie posolstvá zakódované do umeleckých diel a popkultúrnych artefaktov, ktoré už ktosi objavil, ale aj na tie, ktoré ešte stále zostali skryté. Napĺňa ma nemým obdivom jedinec, ktorý prvý poprehadzoval prevody na gramofóne tak, aby platne hrali naopak a potom si vypočul nahrávky Beatles či Black Sabbath a odhalil na nich netušené posolstvá.

Podobne obdivujem človeka, ktorému prvému napadlo pozrieť sa na obraz v nemožnom uhle a v machuli odhaliť lebku. Človeka, ktorý hrajúc videohru vyskúšal všetko možné, len aby sa dostal na miesto, kde vlastne nemá čo hľadať, aby tam našiel správu, že vývojár ten a ten je blbec a smrdí. Prečo? Pretože podobné odkazy vôbec nie sú banálne, dávajú totiž zmysel hľadaniu, len pre hľadanie samo. Dávajú pointu tam, kde by ju nikto neočakával a obdarúvajú veci ďalším zmyslom. Vďaka takýmto zdanlivým hlúpostiam, skrytým kdesi v obrazoch, knižkách, filmoch, hrách, seriáloch, piesňach a tak ďalej, mám šancu nájsť čosi, čo ešte neobjavil nik iný. Už som vo veku, keď som sa zmieril s tým, že nič zásadné nedokážem, že sa tu ničím dôležitým nepodpíšem, a nijako mi to neprekáža. Teším sa však, že mám stále šancu urobiť takýto objav. Teším sa na ono magické spojenie s autorom, napriek časom a priestorom, keď ja budem prvý, kto odhalí jeho správu a dá jeho činu zmysel.

Ešte som nenašiel nič, čo by stálo za reč, ale hľadám a môj život sa mi aj vďaka tomu zdá plnší a bohatší.