Varovanie tretie: Neodolateľná láska umiera!

Ursula Shiptonová (1488-1561) prorokovala, ako v budúcnosti umrie láska:
Ženy budú nosiť nohavice ako muži.
Vlasy si ostrihajú nakrátko.
Budú jazdiť s roztiahnutými nohami.
Láska umrie a svadby prestanú.
Národy budú miznúť, menej detí sa narodí.
Manželky sa budú hrať s mačkami a psami.
Muži budú žiť ako bravy.
Len pre jedlo a chlipnosti.
Keď obrazy ožijú pohybom.
Keď lode ako ryby budú plávať pod vodou.
Keď ľudia vyššie ako vtáci k nebu poletia.

V roku 1862 sa k autorstvu tohto proroctva prihlásil redaktor Charles Hindley. Nech už je to proroctvo kohokoľvek, je ohromujúce, ako niekto mohol v tej dobe vymyslieť rádio, televíziu, ponorky, lietadlá, svetové vojny a iné spomínané javy. Nechám o tom dumať čitateľa a ja sa radšej budem venovať neodolateľnej láske.

O nečakanom, naozaj čarovnom objavení sa lásky som začal premýšľať, keď istá múdra žena spomínala televízny program o architektúre. Presnejšie o múzeu architektúry v Londýne, o ktorom moderátor hovoril s nezvyčajným zanietením. Zrazu vraj prestal hovoriť o architektúre a vyprsklo z neho: „Možno sa vám zdá čudné, že tak emotívne rozprávam o múzeu. Ale tu som sa zamiloval, práve v tomto múzeu, presnejšie priamo na týchto točitých schodoch. Vidíte, aké sú úzke a ja som musel dať prednosť dáme, ktorá po nich zostupovala. Mal som v úmysle ísť hore schodmi. V ten deň som však nimi nevyšiel. V momente, ako som sa pozrel na ženu, ktorá šla dole, prišlo mi na um meno Aurora. Niečo ma primalo, aby som ju zastavil a spýtal sa, či sa nevolá Aurora. Prekvapene prisvedčila. Začalo sa vysvetľovanie, na konci ktorého som ju požiadal o ruku a dodnes sme spolu.“

Múdra žena potom pokračovala: „Niečo podobné sa stalo Japonke, ktorú poznám z práce. Len si tak čakala na nástupišti Skytrainu, keď sa otvorili dvere a popletený mladík, beloch, vyskočil z dverí, že ju zbadal, a že s ňou nutne musí hovoriť. Že si ju všimol a že si ju chce vziať za ženu. Vzali sa.“

Priateľa z detstva, člena filharmónie, pri jednom vystúpení predstavoval kolega istej dáme. Keď na ňu pozrel, vyhŕklo z neho: „Ty ma chceš predstaviť mojej manželke?“ Všetci stíchli. To, čo povedal, bolo absurdné. Všetci dobre vedeli, že muzikant ju vidí prvýkrát v živote. Vedela to aj tá žena. Napriek malému poklesku logiky sa vzali a v čase, keď toto píšem, už oslavujú svadbu svojej dcéry.

Dá sa to ešte niečím tromfnúť? Pokúsim sa. V mladosti som sa zoznámil s Guntherom a Marianne, manželmi z Nemecka, ktorí sa prisťahovali do Kanady z Južnej Afriky. Raz prišla reč na to, ako sa ľudia zoznamujú, ako sa rozhodnú pre manželstvo. Rozhovor prebiehal u nich doma. Gunther na moment zmizol a ukázal sa s hrubým albumom, ktorý roztvoril na prvej strane. Bola tam fotka strašne zlatých malých škôlkarov, asi päťročných. Marianne pokračovala: „Chodili sme s Guntherom spolu do škôlky. Niekto sa pýtal, koho si Gunther zoberie za ženu a on prišiel ku mne a hovorí: Ožením sa s Marianne! Len tak prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Neprotestovala som. Keď sme sa chceli zobrať, prišla vojna, Gunther musel narukovať a pri Calais sa vzdal Američanom, ktorí ho vzali ako zajatca do Texasu. Po vojne sme sa vzali a emigrovali najprv do Afriky a potom do Kanady. Na svadbe sa dohodli pred 75 rokmi.

Ale poďme naspäť do Bratislavy mojej mladosti. Na korze sa prechádzajú krásavice a chlapci po nich pokukujú. Ja stojím pri kamošovi, ktorý začal hrať v akejsi slabšej beatovej kapele. Zrazu sa ukáže výkvet bratislavského rocku: celá skupinka nadaných muzikantov z Tieňov a s nimi veľmi pekné dievčatá. Môjho kamoša zaujala blondínka v dlhočizných bielych nohaviciach, ktorá šla vedľa bubeníka. Videl som, ako to kamošom pohlo, keď si ju všimol. Na tvári sa mu zjavil priam bolestný výraz frustrácie. „No jasné. Na to, aby si ma všimla, by som musel byť ako niekto z nich,“ a kývol hlavou na veselú partiu. Behom roka sa vyšvihol do slušnej kapely. Dostal sa do Astorky na koncert Tieňov, kde sedel priamo za ňou a začal ju provokovať. Povedal niečo nehorázne a ona sa ozvala a opravila ho. Bol v siedmom nebi. Potom raz prišla na koncert jeho kapely v Divadle za rampami. Nestretli sa však. Pomaly na ňu zabudol. Keď hrali v Redute, po predstavení prišli na scénu dve dievčatá. Jedna z nich bola ona. Zoznámili sa a odvtedy sú spolu. Vzali sa o niekoľko mesiacov, napriek môjmu odhováraniu.

Čo dodať? Máme im všetkým závidieť? Až na posledný prípad (taký trochu obyčajnejší) sa mi všetky zdajú príkladom priam neuveriteľnej sily lásky. A táto láska sa mi tiež zdá veľmi čistou, lebo je nečakaná, okamžitá a tak totálne a spontánne živelná, že je jednoducho neodolateľná pre oboch. A predsa lepšie chápem tých mužov a nie už tak ich ženy. Zdalo by sa, že muži tu nemali veľký výber. Dostali odniekiaľ vnuknutie: „To je ona! Ber si ju!“ Ale čo ich ženy? Nezdali sa im trochu mimo? Nezapochybovali o ich normálnosti? Alebo to boli práve tie ženy, ktoré naisto vedeli, že jedného dňa sa objaví princ na bielom koni a vyberie si ich? A zrazu ich nejaký muž oslovil, tak ako ich nikdy neoslovil nik predtým? Ako tu zapochybovať?

Nie, láska ešte v dvadsiatom storočí zrejme jestvovala, a to v období ponoriek, lietadiel a televízie. Možno to však už začína trochu rapčať. Detí sa dnes rodí naozaj menej a každým rokom klesá počet sobášov. A včera som počul, že je dokázané, že televízia v spálni zaručuje pokles sexuálnej aktivity o polovicu. Že by takto začal ten pokles populácie? Ale to radšej nechám na nejakého odborníka. Mne šlo o neodolateľnú, ohromujúcu lásku.