Slzy ministra Lišku alebo Play it again, Sam

Politológ Miroslav Kusý zhodnotil rozhodnutie ministra obrany Juraja Lišku abdikovať z funkcie ako dôkaz toho, že aj politici v našich zemepisných šírkach sa učia politickej kultúre. Zdôraznil, že to vníma veľmi pozitívne, lebo aj vo vyspelých demokraciách ministri opúšťajú svoje posty, ak sa stane niečo v rezorte, za ktorý sú zodpovední. Pán Kusý to naformuloval pekne. Všetko by bolo v poriadku, keby Liškovu rezignáciu nesprevádzali bulvárne slzy, vďaka ktorým sa mu podarilo po prvýkrát prebojovať na titulku Nového Času. Vo vyspelých demokraciách politici zvyknú niesť politickú zodpovednosť. Vo vyspelých demokraciách však zvyčajne ministri po strate svojho postu nerumázgajú. Ide totiž o veľmi lacný apel na emócie voličov.

WTF?
S kolegami z tlačovej agentúry sme v piatok večer znudene sledovali spravodajskú reláciu komerčnej televízie. Zmysly sme zbystrili až vtedy, keď Juraj Liška oznámil svoju demisiu. Tiekli mu slzy a my sme sa úplne neadekvátne začali chichúňať. Kolegyňa, stará cynička, jeho insitný herecký výkon zhodnotila trefne: „To si koľko trénoval pred zrkadlom, kretén?" To už sme sa všetci nepríčetne rehotali. Keď však politológ v komentári k srdcervúcej scéne vyhlásil, že „pozícia SDKÚ sa touto rezignáciou určite zlepšila" a moderátor dodal, že „SDKÚ získava do kampane plusový bod", môj úsmev zmizol. Čože? Aké plusové body?! What the fuck?

Kým SNS ocenilo politickú kultúru ministra Lišku, Béla Bugár tvrdí, že „keby to malo byť pozitívne gesto politickej kultúry, mal odstúpiť na druhý deň po leteckom nešťastí". Nuž, to mi je vcelku jedno. V tomto prípade považujem pojem politická zodpovednosť za hlúposť. (Ak sa teda nedokáže, že minister Liška sa nejakým nepriamym spôsobom na leteckom nešťastí naozaj podieľal.) Nejde mi o samotnú demisiu. Ide mi o to, že minister Liška abdikoval spôsobom „keď už musím odísť, nech to stojí za to". Vďaka titulke Nového Času teraz aj babka v Močenku bude vedieť, že Liška je „ten, čo plakal, citlivý chlapec".

Vox populi
Chápem, že v našej dobe, ktorá sa vyznačuje pokročilou degradáciou úprimnosti, je veľa ľudí náchylných vyprojektovať si ju aj tam, kde neexistuje. Odporúčam článok na blogu SME. Po prečítaní vety „(Liška) bol precítený, úprimný, hlboký..." som sa tešila, ako autora krvilační čitatelia vo fóre naporciujú na márne kúsky. Nestalo sa. Našla som tam hlášky typu „je to správny chlapík, niektoré veci sa nedajú predstierať", „verím, že je to začiatok novej éry, keď si ministri začnú uvedomovať, že od ich práce závisí chod krajiny" a taktiež klenot „podľa mňa je to Človek". Senzitívni čitatelia nakoniec roznosili na kopytách diskutujúceho, ktorý sa odvážil pripomenúť niekdajšie poklesky pána exministra, bývalého trenčianskeho primátora. V reakcii na aférku s bavorákmi v Trenčíne to napríklad diskutujúci zaklincoval výrokom „nech by nakúpil hocikoľko bavorákov, takéhoto činu je schopný len živý človek, a nie hovädo".

Politici dobre vedia, že volič má krátku pamäť. Voči veľkolepým „úprimným"emóciám je oveľa vnímavejší.

Amatér od Radošincov
Juraj Liška predviedol etudu, za ktorú by si zaslúžil angažmán v Radošinskom naivnom divadle. Jeho pohnútky sú mi ukradnuté, nemám chuť dešifrovať, či ho k slzám priviedla sebaľútosť, zúfalstvo, alebo bezmocnosť. Z môjho hľadiska však ako politik predviedol vrcholné číslo amaterizmu. Keby som mala v rukách dôkazy o tom, že táto performance bola vykonštruovaná a naozaj ju trénoval doma pred zrkadlom, označila by som to za prejav hyenizmu. Pretože vytrieskať z tragédie politický kapitál, to chce veru silný žalúdok.

Zostaňme však pri racionálnych argumentoch. Či už to Liška plánoval, alebo nie, ako minister je verejne činnou osobou. Ak si chcel poplakať, slziť mohol do sýtosti v súkromí. Hoci uznávam, že každý človek (a teda aj politik) má nárok na zlyhanie, dokážete si predstaviť, ako sa George Bush pred televíznymi kamerami rozcíti nad ďalšími mŕtvymi vojakmi v Iraku či Afganistane?

Človečina v médiách
V tomto kontexte rovnako absurdne vyznieva Liškovo vyhlásenie, že nejde o politické rozhodnutie, ale o „rozhodnutie srdca". Ej bisťu, už sa teším, ako minister financií Mikloš pod vplyvom silných dojmov z návštevy nejakého chudobnejšieho regiónu Slovenska zníži daň z príjmov na nejakých 5 percent. Čert ber štátnu pokladnicu, bolo by to rozhodnutie srdca a občania by nadšene tlieskali.

Ľudia majú radi emócie, pretože dokážu chladných politikov znížiť na úroveň obyčajného človeka z ľudu. Voliči milujú „človečinu", lebo vďaka nej sa dokážu s politikom lepšie identifikovať. Nevravím nič nové, som však presvedčená, že človečina v médiách je zvrhlosť. Videli ste už Poštu pre teba?