Koľko ľudí treba na jedno počatie?

„Nevedela som, čo si mám bez teba počať, tak som počala,“ hovorila hrdinka jednej z dávnych hier tuším Radošincov svojmu mužovi po jeho dlhšej neprítomnosti. Diváci sa bavili. Každý vedel, že na počatie treba dvoch. Bolo to v osemdesiatych rokoch. Deti sa obvykle rodili matkám, ktoré predtým niečo mali s ich otcami. Iba niektoré dvojice sa márne snažili a museli požiadať o technickú pomoc lekárov. V osemdesiatych rokoch mali k dispozícii techniku oplodnenia in vitro – IVF.

Počatie v skle
Pri IVF odoberú lekári vajíčka a spermie od páru potenciálnych rodičov a nechajú ich splynúť mimo ľudského tela, „v skle“ („in vitro“). Ak sa plod začne vyvíjať, prenesú ho do maternice budúcej matky. Prvé dieťa splodené technikou IVF sa narodilo v roku 1978 v Anglicku. Dnes žije na svete vyše milióna takýchto detí. Najstaršie z nich majú okolo 27 rokov, dostali sa tak do veku, keď ľudia vo vyspelých štátoch začínajú plánovať potomstvo. Dnes je teda vhodný čas začať s následnými štúdiami a sledovať, či prenášajú problémy svojich rodičov s plodnosťou do ďalších generácií.

Treba na počatie dvoch alebo troch?
Dvaja rodičia zložia svoje polovice genetického materiálu a vznikne ich spoločné dieťa. Ale bez toho tretieho, nestranného lekára, na to nestačia. Často nestačí ani bežná metóda IVF a na rad prichádzajú jej rozšírenia a zdokonalenia. Namiesto zárodočných buniek rodičovského páru možno použiť zárodočné bunky darcu a/alebo darkyne. Dieťa má zrazu čoraz viacej rodičov. Obvykle sú darca/darkyňa anonymní a aktom darovania vajíčka alebo spermie sa ruší ich právny i kultúrny vzťah k budúcemu dieťaťu. Z pohľadu zákona sú rodičmi dieťaťa tí dvaja, ktorí navštívili reprodukčnú kliniku a požiadali o umelé oplodnenie s použitím darcu. Tí dvaja ho budú i vychovávať a sprostredkúvať mu svoje hodnoty a svoju kultúru. Ale genetický vzťah k nemu má anonym. Alebo aj dvaja.

Alebo aj štyroch?
Niekedy sú príčinou neplodnosti starnúce vajíčka budúcej matky. V deväťdesiatych rokoch sa začali pokusy o ich „omladenie“ injektážou cytoplazmy z vajíčka mladej, zdravej darkyne. Cytoplazma je akýsi koktail vnútri bunky, ktorý obsahuje mnohé cenné látky a stavebné jednotky – napríklad aj mitochondrie. Mitochondrie čímsi pripomínajú bunky v malom, a majú aj vlastnú DNA, teda vlastné gény. Dieťa zrazu získa dve genetické matky – jedna dodá jadrovú DNA, druhá mitochondriálnu. A to môže byť problém. Takto počaté deti mali vrodené poškodenie častejšie, ako je obvyklé.

Namiesto čiastočného omladzovania cytoplazmy môžeme vybrať z matkinho vajíčka jadro s DNA a preniesť ho do jadra zbaveného vajíčka darkyne. A opäť genofond plodu obohatíme o mitochondriálnu DNA darkyne. O splodenie dieťaťa takouto metódou sa v roku 2003 pokúsil tím vedcov vedený Guanglunom Zhangom a Jamesom Grifom na univerzite Sun Yat-Sen v Číne. Plod sa narodil predčasne a zomrel. James Grifo sa zaoberá reprodukčnou medicínou na univerzite v New Yorku. Experiment urobil v Číne preto, lebo v USA bol zakázaný. V Číne to v tom čase šlo, dnes je postup zakázaný i tam.

Vajíčko s omladenou cytoplazmou má iba polovicu génov a potrebuje otcovskú spermiu. Na počatie takýchto detí treba troch biologických rodičov a technika-špecialistu, ktorý to všetko zariadi. Ale od prenosu jadra z vajíčka do vajíčka je už len krok ku klonovaniu – k prenosu jadra z telesnej bunky do jadra zbaveného vajíčka.

Na klonovanie potrebujeme jedného alebo dvoch
Ak do vajíčka, ktoré sme zbavili vlastného jadra, vložíme jadro z telesnej bunky, ktoré má kompletnú sadu génov dospelého organizmu, máme všetko, čo potrebuje budúce dieťa. Ešte treba vhodnými chemickými signálmi naštartovať normálne delenie vajíčka a vložiť ho do maternice. V tomto prípade hovoríme o klonovaní prenosom bunkového jadra. Proces vyvinul tím vedený Ianom Wilmutom v roku 1997 na ovciach. Odvtedy bol úspešne otestovaný na viacerých cicavcoch a v roku 2004 napokon aj na človeku.
Na „počatie“ dieťaťa klonovaním potrebujeme jedného alebo dvoch rodičov – matku, ktorá poskytne svoje vajíčko, a klonovaného človeka, muža alebo ženu, ktorí poskytnú jadro bunky a s ním svoju genetickú informáciu. Svojou štipkou ku génom dieťaťa prispejú i mitochondrie vajíčka – preto klon nie je úplne identický so svojou predlohou. Ak sa chce dať naklonovať mladá zdravá plodná žena, môže poskytnúť svoje vlastné vajíčko a už tu máme dieťa s jedinou rodičkou. No a napokon je tu postup nazývaný partenogenéza.

Partenogenézou by sa rodili len ženy
Partenogenézou sa môžu rozmnožovať rastliny i mnohé živočíchy – hmyz, plazy i vtáky. Prebieha tak, že sa spoja dve neoplodnené vajíčka, tým vznikne kompletný genóm, a takéto vajíčko sa začne normálne vyvíjať. Cicavce partenogenézy samy od seba schopné nie sú, ale v laboratórnych podmienkach dokážeme veci, na ktoré Matka príroda nikdy nemyslela. Problém, ktorý treba riešiť, spočíva v tzv. epigenetickej regulácii alebo imprintingu. Oplodnené vajíčko získava po jednej kópii z každého génu od otca a od matky. Pri mnohých z nich je žiaduce použiť iba jednu kópiu, niekedy otcovskú, niekedy materskú. Druhá je počas embryonálneho vývoja „uspatá“. Juhokórejskí a japonskí vedci experimentovali s myšami. Uspávanie génov vo vajíčku prebieha už pred oplodnením počas jeho dozrievania. Skúsili teda spojiť genómy mladého a už dozretého vajíčka – nestačilo. Potom skúsili v mladom vajíčku inaktivovať dva gény, o ktorých bolo známe, že sú inaktivované v otcovskom genóme. A narodila sa myš menom Kaguy, ktorá sa v zdraví dožila reprodukčného veku a po párení vrhla zdravé mláďatá. Hoci postup by sa dal upraviť a použiť i pre iných cicavcov, človek nie je nasledujúci v poradí. A, samozrejme, takto by sa rodili iba ženy.

Ešte nám chýba maternica!
I keď už máme plod, majúci jedného až troch genetických rodičov, pripravený na deväťmesačný vývoj, ešte nám chýba maternica. Technika IVF umožňuje vloženie zárodku prakticky do ľubovoľnej zdravej maternice, ktorá je hormonálne pripravená ho prijať. Nie je to ani tak technický, ako skôr právny problém. Po prvýkrát vynosila plod náhradná matka v roku 1985 v USA. V štátoch, kde je náhradné materstvo akceptované, je obvykle žena, ktorá poskytla svoju maternicu, právne považovaná za matku dieťaťa a pár, ktorému svoje služby poskytla, si musí narodené dieťa adoptovať. Náhradná matka nemusí dieťa na adopciu uvoľniť. V USA to už niektoré ženy skúsili, ale súdne spory prehrali a dieťa získal pár, ktorý ho kontrahoval.

Právnym sporom by sa bolo možné vyhnúť, keby existovala umelá maternica. Nie je to len rozprávka pre fanúšikov sci-fi. Jej vývoju sa venuje viacero pracovísk. Ako so všetkým, začína sa so zvieratami. Na univerzite v japonskom Tokiu sa v roku 1997 podarilo udržovať kozľa v umelej maternici tri týždne. Vedúci tímu Y. Kuwabara dúfa, že jej ľudskú verziu vyvinú do roku 2007. Na Cornellovej univerzite v New Yorku sa Hung-Ching Liuovej a jej spolupracovníkom v roku 2002 podarilo vytvoriť umelé prostredie, v ktorom sa ľudské embryo prichytilo a začalo sa vyvíjať. Po pár dňoch pokus prerušili – nič iné im súčasné zákony neumožňujú.

Takže – koľko ľudí treba na jedno počatie? Biologicky jednu (jednu, jeden si sám nepočne nič) až štyroch. A prípadne toho, kto to technicky zabezpečí. Hoci v praxi to nie je geniálny vedec či lekár, skôr tím dobre trénovaných laborantov.