Končíme? Končíme! Už to tak bude.

Bojím sa, mám strach, existenciálny strach. Bojím sa vojny, krvavej globálnej vojny, v ktorej bude umierať úplne najviac ľudí a ideálov, bytostnej vojny, krutej, nemilosrdnej, bez zajatcov a pravidiel, len s mŕtvymi a otrokmi, vojny spôsobov videnia sveta, vojny kultúrnych modelov, vojny civilizácií. Bojím sa aj toho, že nebude, že nevypukne, že sme jednoducho na konci, nenájdeme už v sebe vôľu bojovať, ale radšej sa vzdáme a umrieme. Trocha som aj na to pyšný, nie som totiž úplne presvedčený, že vojna čosi rieši, a už vôbec nie o tom, že vyhráme. Dúfam, že mi aspoň bude dopriata dôstojná, sokratovská smrť, ak taká vôbec existuje. Sám isto nebudem mať dosť morálnej sily, ale možno ma donúti ešte väčší strach, strach z otroctva a hlavne z neuveriteľnej fyzickej bolesti.

Na začiatku boli úplne banálne televízne správy. Infotainmentu sa síce snažím vyhýbať, ale v poslednom čase som nebol dôsledný. Dívajúc sa na besniaci dav, ktorý pre karikatúry sľubuje smrť komukoľvek, uvedomil som si, že vojna sa už vlastne začala a bojím sa preto, lebo sám nemám odvahu bojovať, dokonca ani nie som racionálne presvedčený, že je to správne, hoci cítim, že sú veci, ktoré za vojnu stoja. Asi. Som nesmierne šťastný, je mi cťou byť súčasťou civilizácie, ktorú reprezentuje Homér, Hesiodos, Julius Cézar, Herodes, Nero, Ježiš, Judáš, Feidias, Herakleitos, Platón, Aristoteles, Svätý Augustín, Giordano Bruno, Dante, Luther, Michelangelo, Majster Eckhart, Rabelais, Wagner, Thomas Mallory, Mozart, markíz De Sade, Voltaire, Nietzsche, Proust, Beckett, Wilde, Marylin Mason, David Bowie a ktokoľvek ďalší, je jedno kto. Páči sa mi euro-americká civilizácia, dokonalý koncept univerzálnosti, čo vyrástol z antiky a kresťanstva, páči sa mi, kam dospela. Naše dejiny sú nesmierne krvavé, ale naučili nás asi tú najzásadnejšiu vec – nič nestojí za ľudské utrpenie, ani viera a nikto nepozná správne odpovede, okrem tej, že univerzálne správnej odpovede niet, sú len odpovede menšieho kalibru, a tie si musíme zodpovedať sami. Sme civilizáciou chýb, a preto aj civilizáciou pochybovania. O všetkom. Spolu, ale každý sám za seba, zodpovední sa svoje činy, pochopili sme, že každý život má nielen svoju cenu, ale aj hodnotu. My chápeme, že sa môžeme mýliť, a to nás doviedlo do záhuby. Končíme, priatelia, na diskusiu treba dvoch. Kým sme prišli na to, že na prežitie treba kompromisy, preliali sme príliš veľa krvi.

Už to môže byť tak desať rokov, ale dnes na tú situáciu myslím čoraz viac. Pozerali sme Život Briana, s katolíckym kňazom, a dlho sa potom rozprávali. Z celého rozhovoru boli dôležité len dve vety. Povedal mi: „Ale chápeš, že to bolo rúhačské?“ a ja jemu: „Ale chápeš, že to bolo vtipné?“ Spoločná nevypovedaná odpoveď bola áno.

Vyhrávajú a vyhrajú, končíme. Už sme začali vypratávať bojisko, štáty sa ospravedlňujú za to, že ktosi nerozumie vtipu. A čo je najhoršie, ten vtip ani nebol pre nich. Oni nepochybujú, oni sú na svoje plecia ochotní vziať tú obrovskú zodpovednosť rozhodnúť za niekoho iného. Ba čo viac, oni to ani ako zodpovednosť nevnímajú. Preto mám strach.