Zátišie s blbcom

Ten obrázok je totálne klišé, hoci mi momentálne nevie napadnúť žiadny konkrétny príklad. V pohovke ako šlohnutej z Priateľov sedí zopár ľudí, svorne sa bavia. Sú v kaviarni, vlastne celá tá scéna môže byť šlohnutá z Priateľov. Ktosi urobí žart a ten zvyšok ho ocení smiechom. Aj žartujúceho, aj vtip. Keď všeobecné veselie utíchne, ktosi celkom iný sa nechápavo spýta, o čo šlo, hoci len pred chvíľou sa smial spolu s ostatnými. Vystrelí od boku, tresne celkom mimo kontextu a opäť vypukne spoločné veselie, tentoraz sa bavíme na nepatričnej reakcii, ktorú sme viac-menej očakávali, lebo čosi také sa deje neustále. Poznámky mimo kontextu, na ktoré sa nedá, aby nevzniklo trápne ticho, reagovať inak ako smiechom, sa objavujú vo väčšine rozhovorov na väčšinu tém.

Zvlášť dôležité sú pri priateľských, kamarátskych rozhovoroch, v ktorých sa blízki ľudia stretnú, aby spolu strávili nejaký čas. Dve hodinky, tri, večer po práci, raz za týždeň. Paralelne sa preberajú úplne najdôležitejšie banality, ktoré nás robia šťastnými. Knižky, filmy, seriálčeky, hry, horoskopy, blamáže, trampoty s deťmi, Superstar, kvalita vína a to, kam sa pôjde sadnúť nabudúce, lebo tu a s touto obsluhou to už nemá úroveň. Rozhovor plynie, ľudia sa bavia a vtom niekto vyjde s niečím, čo ono momentálne spoločné prežívanie chvíle spochybní. Ktosi dá jednoducho najavo, že je mimo a namiesto pointy príde katarzný smiech.

Rád pozorujem ľudí, ako sa bavia, ako sa zhovárajú a rád len tak posedávam s priateľmi, bavím sa a rozprávam. Riadim sa pri tom axiómou spoločenského styku, ktorá hovorí, že aby bolo veselo, vždy musí byť niekto za blbca. A keď blbca niet, vždy ho pokojne zastúpim. Nemám s tým žiadny problém. Väčšine vecí, čo sa okolo mňa dejú, aj tak nerozumiem a keď nemiestne poznámky mimo misy pobavia spoločnosť, aspoň dám svojej prítomnosti zmysel. Často si potom, ako sa – či už zámerne, ale, žiaľ, zväčša celkom spontánne – zosmiešnim, sám seba spätne predstavujem v úlohe dramaturga, ktorý bráni v rozhovoroch vzniku hluchých miest, ale moje racionálne ja vie, že je to len umelá útecha. Od detstva totiž trpím neschopnosťou mlčať za akýchkoľvek okolností. Ak ste náhodou boli v divadle a niekto z hľadiska počas strhujúceho monológu o zmysle života mladej vášnivej herečke odpovedal, bol som tam pravdepodobne s vami. Neviem prečo, ale nedokážem sa udržať, som to decko, čo v škole radšej povie úplnú hlúposť a zožne posmech, ako by malo naďalej zotrvať v trápnom tichu. Ľudia v mojom okolí si už zvykli a niektorí ma považujú za celkom príjemného spoločníka, no ja viem, že cena, ktorú platím, je príliš vysoká. Ten blbec som totiž zväčša ja, ten blbec, čo nevie zostať ticho, ten blbec, čo ho v konečnom dôsledku neberie nikto vážne.

Preto sa chcem spýtať: Prichádzam  o veľa? Je mlčať naozaj zlato?