Ženský a mužský technický typ

Nie som technický typ. Dá sa s tým žiť, ale občas to nie je ľahké. Nevedomosť a nemohúcnosť v akejkoľvek oblasti so sebou zákonite prinášajú závislosť od iných ľudí. Koľko nervov ma stojí už len taká elementárna potreba, akou je notebook. Tu som členkou najnižšej kasty, pešiak, hoci nie celkom novicka. Ako-tak ho zvládam, napokon – vždy sa nájdu ochotní on-line kamaráti/kamarátky, ktorí ma cez virtuálne kanály navigujú k zvyčajne úspešnej diagnostike a odstráneniu technického problému. Ako občas vysvitne, ten sa začína i končí predovšetkým v mojej hlave a technická podpora či dohľad na druhom konci sa nado mnou len zhovievavo uškrnie. Na viac si netrúfne, lebo z mojej strany funguje zase podpora štylisticko-gramatická, keď treba poľudštiť esej, diplomovku, či bakalársku prácu. Ak nezaberá on-line tutorial, zbalím book a nakráčam do kaviarne alebo čajovne, aby som sa po otázke „a použila si inštalačné cédečko?“ cítila neuveriteľne hlúpo.

S obsluhou jedného jediného prístroja som si však až donedávna bola absolútne istá. Práčky mi nikdy nerobili prieky. Zvládala som hocijaký typ, značku, program, s kinom (plnenie spredu), bez kina (plnenie zvrchu), vedela som skrotiť zanovité exempláre, menšie problémiky okabátiť nejakou fintou. Ako vravím – donedávna.

S presťahovaním sa došlo ku konfrontácii s novou práčkou a krutým faktom, že je „pokazená“. Majiteľ ju vraj kúpil z druhej ruky v zahraničí, sám na nej pár rokov pral a keď ju nechal v byte, ktorý nám prenajal, odmietala spolupracovať. Aspoň to tvrdil môj spolubývajúci, inak technický typ. Majiteľ bytu i práčky v čase našej neprítomnosti priviedol opravára. Ten ju vyšetril, skonštatoval, že jej nič nie je a zinkasoval peniaze za unúvanie a čas.
Lež beda: práčka aj naďalej trucovala. Aspoň to tvrdil môj spolubývajúci, technický typ, a ja som mu verila. Neverila som opravárovi, a tak sme zavolali iného. Tentoraz som bola doma ja. Pozrel na práčku, potočil gombičkami, významne na mňa pozrel, skonštatoval, že jej nič nie je, a naznačil, že asi neviem prať. S tichou zúrivosťou som absolvovala plnohodnotnú, 45-minútovú prednášku z cyklu Učíme sa prať, krok za krokom, lebo sa mi nechcelo vysvetľovať niečo, čomu by opravár aj tak neveril, a najmä vyzeral ako typ, čo zásadne drží stranu chlapom. V očiach som mu videla nekompromisné „ženy môžu ešte tak rúru na sporáku zapnúť a kolísku s deckom hojdať, ale tieto moderné mašiny, to už nie je pre ne“. Venoval mi výtlačok návodu na obsluhu práčky stiahnutý z internetu. V angličtine. A povedal, že si ho môžem dať preložiť nejakému kamarátovi. V nemom úžase som mu zaplatila a telefonicky oznámila spolubývajúcemu, že práčka funguje. A že fungovala aj pred zásahom dobrotivého opravára.

Tak som si párkrát oprala a život šiel ďalej. Až dnes. Večer mi kamarát so zúfalstvom v očiach oznámil, že práčka síce perie, ale nejako divne, lebo mu vyvarila bundu. No povedzte, nie je tá technická zručnosť krásne a spravodlivo rozdelená? Tento text totiž píšem len vďaka tomu, že mi medzičasom preinštaloval Windows.