Ľudáci

Utorok, 14. marca: bude oblačno až zamračené, teploty okolo nuly. Ja osobne pôjdem popoludní do školy. No niektorí do školy nepôjdu. Postavia sa pod nejaký kus kameňa, na ktorom bude napísané niečo ako Andrej Hlinka alebo Dodo Tiso a v rámci toho, že oni niečo vydržia, im nebude prekážať ani oblačno, ani zamračené. Zaspievajú si pesničky (tie naše), zaspomínajú na štát, v ktorom nežili, vôbec si ho nepamätajú, ale všetko o ňom vedia, a pôjdu domov.

Na strednej sme mali takú Učiteľku. Bola zo všetkých najmúdrejšia, na všetko vedela odpovedať, všade bola a všetko videla. Tvrdila, že je hrdá na to, že je Slovenka. Lebo sme strašne kultúrny národ, ktorý má tisícročnú históriu, Ľudovíta Štúra, Poľanu a bryndzové halušky. Čo, uznáte, je veľké plus oproti tým Hunom, ktorí ešte donedávna jazdili na poníkoch a nevedeli ani slovo, ale ani jedno malé slovko ceknúť po slovensky.

Učiteľka zo strednej, vzhľadom na to, že všetko videla, všade bola a na všetko mala odpoveď, cítila neuveriteľné nutkanie predať nám jej názory a skúsenosti. A tak nás v rámci istej národnej výchovy vo chvíli, keď sa SMK dostala do vlády, zdravila v maďarčine (lebo tak už to teraz bude), ako dvanásťročným premietala video s podtitulom potrat live (lebo práve v tomto veku to bolo pre nás aktuálne) a spomínala, aký dobrý bol jeden prezident, ktorý za 500 mariek rozpredával slovenských občanov do zahraničia.  

Vždy som mal pocit, že u nej so svojimi pochybnými názormi neobstojím. Čiastočne to bolo preto, že ma svojho času nazvala magorom s inteligenciou dreveného koníka (alebo maďarského poníka, či také niečo) a čiastočne i preto, že so svojimi pochybnými názormi obstojím u málokoho, kto štrnásteho postáva v tomto strašnom počasí bezdôvodne nad cudzími hrobmi a pod starými pamätníkmi.

Keď som si vymieňal maily s Mariánom Kotlebom (môžete ho spoznať podľa lacnej čiernej košele a straníckej knižky Slovenskej pospolitosti, ktorá mu už ale, pravda, prepadla), aby sme spolu napísali niečo ako rozhovor, tiež mi rovno od srdca napísal, že mu kladiem otázky typické pre človeka, ktorého myslenie je formované médiami, šíriacimi pseudohumanizmus. Kotleba je tak ako Učiteľka zo strednej rovnako učiteľ na strednej, a preto nielenže dokáže tieto niekoľkoslabičné termíny vysloviť, ale vraj aj vie, čo to znamená. Rozhovor sme nakoniec nedokončili, ale ten pseudohumanista mi zostal.

Podľa toho, čo som čítal, tak šéf SP nejakú tú akciu na štrnásteho chystá. Vyžehlí si golier na vodcovskej halene, nasadí frčky, naučí sa Mor ho! a môže ísť na to. Stopercentne pôjde vlakom, jednak vlakom chodil v tej slávnej pesničke i Šaňo Mach a navyše jazdiť v autách je dosť buržujské – správny ľudák nie je žiadny tento. Musí držať s ľudom, že. No a pevne verím, že si golieriky vyžehlí i Učiteľka zo strednej, pretože keď už všade bola a všetko videla, toto si nemôže nechať ujsť. Už len pre tie pesničky nie.

Iba dúfam, že ani jeden z týchto podarených stredoškolských pedagógov nezabudne so sebou vziať svojich žiakov. Veď vychovávať ich treba čo najskôr. Aby ich, preboha, náhodou niekedy nezačal gniaviť pseudohumanizmus.

To by bolo strašné! 

Ďalšie články z utorka 14. marca 2006
Barbora Tinková: Tri mrkajúce mrchy
Maxim E. Matkin: Bratstvo mužov bez sexu
Imrich Rešeta ml.: Zahraničnopolitický komentár s Clooneym a Damonom