Koniec okresných umelcov?

Mám také útržky z 90. rokov. Koncerty sa hrávali v amfiteátroch, futbal na Spartaku a v Košiciach, karty na terasách krčiem, ktoré raný kapitalizmus pripomínali len tým, že slnečníky dodala Coca Cola. Decká milovali nitrianske nanuky z umelých presladených sirupov a okresnú kultúru obohacovali zájazdy veselých umelcov z Repete a Senzusu, ktorí vždy vypredali kultúrny dom. Televízia bola len jedna. Slovenská. Kultovou zábavou bolo Apropo TV a historky Andera z Košíc sa rozprávali na Hurbanovom pamätníku ako kultúrna vložka.

Ešte dnes si mnohí na tie roky spomínajú ako na idylku. Zažili svoju prvú ozajstnú dovolenku v Chorvátsku či Taliansku, ich deti boli ešte malé, a teda aspoň vtedy existovala istá šanca, že z nich niečo vyrastie, na zábavách s Dušanom Grúňom a Evičkou Mázikovou ste mohli spievať a piť i stretnúť Jožka Golonku. Ľudia z malých miest vtedy ešte chodili za kultúrou. Čo na tom, že to bola kultúra okresnej úrovne, že umelci boli okresní, že aj to víno sa delilo okresne: na biele a červené.

Po niekoľkých rokoch akoby sa strácali i okresní umelci. Kultúrne domy by už asi nevypredali, vlastné šou im televízia nechystá, a tak spievajú na menších zábavách, obchádzajú domovy dôchodcov a predvádzajú nemecké panvice. Ak o nich zakopne nejaký novinár, kritizujú VyVolených, popkultúru nového tisícročia i architektov kultúrnych domov, pretože ich postavili priveľké na súčasné okresné publikum. Sme svedkami konca éry hviezdičiek z Repete, Anderov z Košíc a Jadraniek Handlovských? Okresnej kultúry ako takej? A nemali by sme sa aspoň zastaviť a držať minútku ticha?

Nemá zmysel hodnotiť, či je náš dnešný vkus lepší, alebo nie. Každá nová generácia si tvorí svoje vlastné fenomény a pozerá, ako sa pomaly strácajú fenomény tých, ktorí jej predchádzali. Možno sme skutočne hlúpi, ak dávame prednosť novým idolom z nakopírovaných zahraničných speváckych súťaží, možno tie nové idoly raz skončia podobne zabudnuté ako Oto Weiter and company.

Bývam v malom meste. Baviť sa chodíme v piatok, tequilu pijeme len vtedy, keď je prečo piť práve tequilu, a nové idoly sú pre nás skutočné celebrity. Je znakom lepšieho podniku, že si z času na čas zaplatí a dovezie vypadnutého semifinalistu zo Superstar alebo niekoho, kto sa mihol v nejakej reality TV, povedal tam niečo zásadné (Inteligencia brzdí etc.) a je ochotný za honorár stáť a usmievať sa na pódiu. Na Desperada sa chodili pozerať dvanásťroční fagani ako na atrakciu z iného sveta a tancovať na miestnej diskotéke s Johnym Mečochom bolo otázkou prestíže daného večera. Kamarátke sa to na chvíľu podarilo a všetci sme na ňu boli nesmierne hrdí.

Je to také malé déj? vu. Plagáty sú lesklejšie, účesy modernejšie a umelci sa vedia tváriť viacej svetovo. No v skutočnosti je to stále o tom istom. Sladké 90. roky vystriedala síce popkultúra nového tisícročia, ale i noví umelci zostávajú okresnými. Netvrdím, že je to zle, ani že dobre. Iba by sme asi nemali pozerať cez prsty na to, čo tu bolo. Pretože je to tu zas.

Dáte si biele, alebo červené? 

Ďalšie články zo štvrtka 30. marca 2006
Elena Akácsová: A srdce vyhráva...
Peter Petro: Patriarchát sa blíži
Imrich Rešeta ml.: Nezvratne po tretíkrát do tej iste rieky