A srdce vyhráva...

Predstavte si, že ste členmi etickej komisie, ktorá má rozhodnúť, komu z viacerých potenciálnych príjemcov pridelíte jediné srdce na transplantáciu. Z lekárskeho hľadiska sú všetci pacienti rovnako vhodní. Vašou úlohou je nielen dohodnúť sa na konsenze, ale aj spísať komuniké, v ktorom verejnosti svoj výber vysvetlíte. Medzi potenciálnymi príjemcami sú: mladý vrcholový športovec, ktorý mal autohaváriu a je v podozrení, že ju spôsobil pod vplyvom alkoholu, dievčatko so silne podpriemernou inteligenciou, staršia matka šiestich dospelých detí, mladý rímskokatolícky farár, rómsky robotník s pracovným úrazom, bezdetná feministka/lesbička/lekárka pracujúca na výskume rakoviny, exposlanec parlamentu, ktorý v súčasnosti podniká, starostlivo sa stará o dve deti a je podozrivý z korupcie, a napokon depresívna vysokoškoláčka, ktorá si poškodila srdce pri opakovanom pokuse o samovraždu.

Ak ste sa niekedy zúčastnili manažérskeho kurzu alebo študovali predmet, v ktorom sa preberá komunikácia, určite ste sa s podobnou absurdnou úlohou a spôsobom jej riešenia stretli. Vždy ide o hypotetickú situáciu vo vyhrotených podmienkach a vy sa máte spoločne dohodnúť na riešení. Cibrí sa tým argumentácia, schopnosť kultivovane viesť diskusiu, schopnosť presadiť svoj názor, aj schopnosť akceptovať názor ostatných.

Úlohy môžu byť rôzne. Napríklad rozhodnúť, ktorým smerom sa pohne bicykel, keď zozadu zatiahnete za pedál špagátom; alebo v akom poradí dôležitosti brať veci potrebné na prežitie po stroskotaní na Mesiaci; alebo určiť, kto z prítomných v skupine sa musí obetovať a vyskočiť z lode, ktorá sa inak potopí; alebo určiť najmorálnejšie sa správajúcu postavu v príbehu, keď sa úbohá Abigail chcela dostať cez rieku plnú krokodílov za svojím milým, lodivod ju previezol len pod podmienkou, že s ním strávi noc, a jej milý jej potom dal kopačky, že mu bola neverná.

Zo skúsenosti viem, že skutočne zapálené a zaujímavé diskusie vznikajú len tam, kde ide o morálne zásady a etické postoje. Bicykel či prežitie na Mesiaci sú záležitosťou vedomostí z fyziky, chémie či astronómie, takže sa o nich dokážu pohádať hádam len šprti či experti v konkrétnej oblasti. Kto už by sa inak vložil všetkými svojimi rečníckymi schopnosťami do hádky, či je na prežitie na Mesiaci dôležitejšie práškové mlieko alebo nafukovacie člny? Komu na tom záleží okrem expertov NASA?

Ale ak ide o to, či je Abigail kurva, alebo úbohá obeť, či je lodivod zákerná sviňa zneužívajúca dievča v núdzi, alebo skvelý obchodník, v takom prípade sme experti všetci, všetci sme ochotní zaujať jedinečný a nezmieriteľný postoj, všetci máme svoju vlastnú verziu správneho riešenia. Z tohto hľadiska sa teda zdá úloha so srdcom spomínaná v úvode ako mimoriadne dobre zvolená. Ale z akéhokoľvek iného hľadiska sa mi tá úloha zdá mimoriadne nevhodná a najmä nekonečne odporná.

Ako môže ktokoľvek, čo i len hypoteticky a cvične, posudzovať, ktorý z vymenovaných ľudí je spoločensky prospešnejší, a teda zachráneniahodnejší? Pre istotu som si overila u kamaráta lekára, či takáto „etická“ komisia fakt môže existovať, resp. či takáto situácia čo i len hypoteticky môže nastať. Ubezpečil ma, že nič také neexistuje, že zo zákona sa nesmie rozhodovať medzi pacientmi ani podľa ich veku, nieto ešte pohlavia či spoločenskej užitočnosti. Jediné kritériá sú tie zdravotné a keď sa skutočne stane, že sú viacerí rovnako vhodní kandidáti, rozhoduje poradie v registri. Upokojilo ma to, ale len na chvíľu. Dobre, lekári tak nesmú uvažovať, keď ide o život, idú všetky nezmysly bokom, ale ak vôbec niekto pripustí podobnú teoretickú debatu, neznamená to, že si aj skutočne myslí, že pre spoločnosť môže byť dôležitejší skorumpovaný vzorný otec (ten v tejto konkrétnej situácii srdce vyhral) ako depresívna vysokoškoláčka či matka už dospelých detí? Mne to zaváňa sociálnym inžinierstvom, a to sa končí vždy zle, komunizmom, kde sú si všetci rovní, ale niektorí sú rovnejší, alebo fašizmom a vyvolenými rasami. Obchádza ma hrôza, keď si predstavím, že z týchto študentov sa mnohí dostanú do dôležitých výkonných funkcií, v ktorých budú ovplyvňovať aj môj život.

Iskierku nádeje vo mne vzbudila informácia, že v jednej takejto „etickej" komisii sa predsa len našla študentka, ktorá mala pocit, že človek nie je kompetentný o takých veciach rozhodovať. Škoda, že odmietla aj diskutovať a obhajovať tento názor. Možno by tým skupina nesplnila úlohu, lebo by nedospela k žiadnemu konsenzu, podľa mňa by však práve toto bolo jediné správne riešenie.

Ďalšie články zo štvrtka 30. marca 2006
Peter Petro: Patriarchát sa blíži
Dušan Mikušovič: Koniec okresných umelcov?
Imrich Rešeta ml.: Nezvratne po tretíkrát do tej iste rieky