Hlas Ameriky s volebným právom

„Nechápem, načo tá tvoja kamarátka vyhadzuje ťažké prachy za telefonáty. Viac než polovicu času ste sa len hádali.“ To poznamenala dcéra, keď som vysilená po pol treťa hodinovom hovore konečne zložila spotené slúchadlo a nahlas vydýchla. Takto vždy dopadnú sporadické rozhovory s mojou dávnou spolužiačkou, už 12 rokov žijúcou v USA. Vysvetlenie je jednoduché. Volá, aby sa predovšetkým mohla schuti pohádať. Jej gratulácie k sviatkom či reči o našich osobných radostiach a strastiach sú úprimným, ale len vedľajším produktom. Sme dobré kamarátky, máme sa rady. Hádať sme sa však vedeli vždy s obľubou a nadšením. Roky, čo sme obývali rovnakú izbu na internáte a aj potom pri vzájomných stretnutiach. Témy sa obmieňali, ale vždy bolo pre nás pôžitkom ich názorovo protichodne rozoberať.

Emigranti a mentorská (ne)zaujatosť
V poslednom čase cítim, že sa do jej argumentácie vkráda istá, pre emigrantov typická, mentorská, podľa nej nezaujatosť a nadhľad, podľa mňa nadradenosť a neznalosť objektívnej skutočnosti. Je pochopiteľné, keď od notoricky sa sťažujúcich príbuzných, snažiacich sa získať niečo na prilepšenie, vie, že situácia u nás sa stále zhoršuje a krajina ide úplne zlým smerom, že od nej zaznie to klasické: „Za socializmu bolo najlepšie, len keby bol býval trošku inak kočírovaný.“ A hádka je na svete.

Myslím si, že mnohí odídenci trpia zvláštnym masochistickým postihnutím. Dobrovoľne žijú v krajine, ktorá trpí prehnanou byrokraciou, ktorej vláda je militantná voči národom smerom von a príliš liberálna voči rôznym pochybným rasám, náboženstvám a sexuálnym orientáciám zvnútra, ktorá si dáva záležať na prísnej kontrole prisťahovalcov, avšak prisťahovalcom tmavšej pleti dáva všetko zadarmo, v štáte osídlenom hlúpymi občanmi, ktorí tej vláde všetko slepo a bez reptania žerú a ešte sa tvária šťastne. A naši odídenci ako socializmom vycepovaní mudrci toto všetko vidia, kritizujú, pravda, len pred nami sprostejšími, čo sme zostali tu. Priamo tam sa k tomu nahlas nevyjadria. Navrávajú nám, že v Európe je oveľa lepšie, lebo je ďaleko sociálnejšia, ale zanovito roky sedia pod Sochou slobody, čakajú na zlegalizovanie svojho amerického pobytu a za ten svet sa sem dovtedy neprídu ani len pozrieť, lebo by sa späť do tej mizérie už nemuseli dostať.

Socialistický poriadok a kapitalistický bordel
Každému je jasné, o čom sme sa mohli baviť. Aké padali argumenty o socialistickom poriadku a kapitalistickom bordeli, o úrovni slobody, života, cene mlieka a rožkov, bezplatnom zdravotníctve a školstve a ich úrovni. Výsledok bol nerozhodný, každá strana odišla ako morálny víťaz. Rozhovor sme po remíze v polemike ukončili ako vždy nekonfliktne a príjemne. Bola som rada, že som ju počula. Avšak už aj ona prekročila tú hranicu, keď sa ako sveta skúsenejšia cíti povolaná vravieť svojim rodákom, čo je pre nich lepšie. V úprimnom presvedčení, že jej názor je jediný správny a že len ten nás ešte môže zachrániť.

Prebehlo mi hlavou, ako som za starých čias hneď po zvučke „This is the voice of America“ s uchom na reproduktore a rukou na potenciometri z éteru počúvala vtedajších emigrantov. Ich hlasy mali typickú farbu, hĺbku, výšku, intenzitu a predovšetkým svojský prízvuk, nech už zneli v slovenčine či češtine. Vtedy som ochotne prijímala ich pohľad zvonka a brala si k srdcu ich názory.

Čo bolo, bolo – teraz sú tu voľby
Čo bolo, bolo. Vývoj nielen politickej situácie išiel dopredu. Slobodne hlásať svoj názor tu už môže každý, a to tak verejne a neobmedzene, že mi to niekedy až lezie na nervy. A čo sa týka komentovania môjho nesprávneho názoru na hodnotenie vnútornej politickej situácie, prednostne ma iritujú emigrantské hlasy, objavujúce sa sporadicky aj v rôznych diskusných fórach a chcú ma poučovať, čo tu robím zle a ukazujú cestu, ako to mám robiť lepšie. A presne medzi nimi sa zrazu ocitla kamarátka.

Čo je horšie, nemusia zostať už len pri nekompetentných rečiach. Ich názor na život v krajine, ktorá už dávno pre nich nie je – napriek všetkým pekným vyhláseniam – srdcovou, môže život mojich detí ovplyvniť oveľa viac ako to prednovembrové „imperialistické štvanie“. Oni totiž už v týchto voľbách budú môcť voliť! Hoci sa zdá, že pár desiatok tisíc hlasov veľa vody nezamúti, pri vnútroštátnej voličskej apatii opak môže byť pravdou. A to pekne pohodlne, bez zodpovednosti za budúcnosť ich detí. Len za budúcnosť tých mojich. Ech. Normálne sa emigrantov začínam báť.

Ďalšie články zo štvrtka 20. apríla 2006
Barbora Tinková: S balkónom, či bez?
Peter Petro: Ach, tí slovenskí emigranti!
Tomáš Hučko: Dôkaz, že aj film o prvočíslach môže byť plný emócií