V Indii je celý svet v malom

Dillí
Červená pevnosť a Radž Ghat
Symbolom Indie je páv a pôvodom tejto voľby je spojitosť s hinduistickou mytológiou, kde sa tento majestátny vták objavuje v príbehoch o bohovi Krišnovi. Keď vyjdem z rikše pred Červenou pevnosťou v Starom Dillí, pohľad sa mi zastrie záplavou vejárov z pávích pier. Ktovie, či si pri ošklbávaní niekto uvedomil ich dôstojnosť štátnického významu. Vejáre mi však neodbytne kmitajú pred očami a niet času na úvahy. Pouliční predavači sú neodbytní, stačí jeden zradný pohľad na ponúkaný tovar a už vás nepustia. Nakoniec, keď predavač zníži cenu na sotva tretinu, neodolám a celú cestu k pevnosti sa usilovne ovievam.

Pevnosť staval moghulský vládca Šáhdžahán takmer deväť rokov a rovnako ako mešita Džamí Masdžit, pripomína svoju láhaurskú sesternicu. Brána nazvaná Láhaur je nasmerovaná na sever, do mesta, z ktorého prichádzam. Hneď vedľa je Čatta Čok, ulička obchodníckej vervy. Jeden deň v týždni bola pevnosť neprístupná mužom, a ženy z háremu tak mohli nakupovať. Takéto úsporné opatrenia sú, našťastie, dávno minulosťou a ja sa veselo hrabem v stánku s tradičnými bábkami. Na ďalšej ceste mám teda spoločnosť. Moghulskí vládcovia prijímali verejnosť v určené dni, a to buď hromadne, alebo privátne. Slúžil na to priestor nazvaný diwan. Cesta tohto slova do našich obývačiek musela byť skutočne dlhá a únavná. Červená pevnosť je miestom, kde sa v roku 1857 bránili indickí vzbúrenci proti britským vojskám. Každý rok sa teda stáva miestom osláv indickej nezávislosti. V decembri roku 2000 sa dokonca stáva centrom bombového útoku moslimských radikálov.
Neďaleko Červenej pevnosti je uprostred tichej záhrady umiestnený kus čierneho mramoru. Radž Ghat, tak sa totiž nazýva miesto, kde v roku 1948 spopolnili telo Mahátmu Ghándího, štátnika, ktorý doviedol Indiu k nezávislosti. V neďalekom múzeu leží pištoľ, ktorou bol zavraždený. Každý piatok si Indovia na tomto mieste pripomínajú deň jeho smrti.

Samotné Dillí sa skladá hneď z niekoľkých miest. Najvýraznejšie rozdiely sú však medzi Starým a Novým Dillí, postaveným v priestrannom imperiálnom britskom štýle. Z úzkych a preľudnených uličiek Starého Dillí sa na ceste rikšou okolo India Gate, akéhosi indického víťazného oblúku, smerom k majestátnemu prezidentskému palácu, môžete konečne rozhliadnuť. Je vidieť doďaleka, všetko je prehľadné, geometrické a vzorne čisté. Každý návštevník Dillí však bude hľadať poéziu a to pravé indické korenie predsa len v hlučných, tesných a zaprášených uličkách, kde história leží takmer na každom prahu.

Humayunova hrobka
Humayun (1508-1556) bol synom zakladateľa mughalskej dynastie, ovládajúcej Indiu od 16. do 18. storočia, slávneho Bábura. Narodil sa v Kábule a bol to jeden z najväčších mughalských smoliarov. Po otcovi zdedil lásku k vínu, pekným ženám a hašišu. Tieto vášne však na rozdiel od otca dokázal oveľa menej ovládať. Vládu nad Indiou musel po otcovej smrti znova namáhavo dobýjať. V roku 1555 obnovil panstvo mughalskej dynastie.
Jeho hrobku v Dillí dal v roku 1562 postaviť syn Akbar, najslávnejší z mughalských panovníkov. Aj keď bol negramotný, mal rád literatúru a umenie. Bola to prvá stavba svojho druhu, postavená v indo-perzskom štýle, ktorým sa mughalovia preslávili. Ich stavby sú to najväčšie, čo sa dovtedy v Indii postavilo. Z Perzie si prinášajú mozaiky a glazúrované obklady stien, technológiu dvojitých kupol a, samozrejme, záhrady. Hinduistickí remeselníci pri výstavbe a dekorovaní nových stavieb vnášajú vlastný prvok – zložito mystické vyrezávané ornamenty.
Hrobka, podobne ako ostatné mughalské stavby, je postavená z červeného pieskovca s použitím čierneho a bieleho mramoru. Obklopuje ju záhrada v geometrickom tvare s kanálmi a fontánami. V čase protibritského povstania v roku 1857 sa v nej ukrýval kráľ Bahádur Šáh. Odmietol ujsť z Dillí, a tak ho britské vojská zajali spolu s manželkou Zénat Mahal a najmladším synom. Briti ho za zradu postavili pred súd a napokon vypovedali z krajiny.

Qutb Minar
Ak si náhodou budete niekedy plánovať túru po dillíjskych pamiatkach, navrhujem zaradiť tento 72,5 m vysoký minaret ako prvý z jednoduchého dôvodu – je jedným z najstarších. Začal ho v roku 1193 stavať turecký generál Kutbuddín Ajbak (Qutb-ud-din), ktorý na dillíjskom sultánskom tróne vystriedal Mohammada z Ghóru, po Mahmudovi z Ghazny príslušníka ďalšej stredoázijskej dynastie, vlny, ktorá postupne ovládla Indiu až do príchodu Britov. Niekde sa dočítate, že túto turko-afganskú dynastiu tvorili poväčšine bývalí otroci svojich pánov, čo je vec značne pikantná a domyslieť do dôsledkov, ako asi môže vládnuť bývalý otrok, by tiež nebolo od veci.

Minaret sa skladá z piatich častí, každá je oddelená ornamentmi zdobeným balkónom. Kutbuddín sa však dožil len prvej, ďalšie dostavali jeho nasledovníci. Minaret je veža, z ktorej má muezín päťkrát denne azánom zvolávať na namaaz (modlitbu) a patrí ku každej mešite. Qutb Minar je však príliš vysoká na to, aby sa zdolávalo jej 379 schodov päťkrát denne. Mala skôr symbolický význam, ohlasovala víťazstvo islamu nad všetkým a všetkými. Mešita vznikla, zrejme tiež symbolicky, na mieste hinduistického chrámu, ktorý noví veriaci rozmetali a z trosiek 27 „modlárskych“ chrámov postavili nový svätostánok. Stĺpy, ktoré zdobia celý areál, sú zdobené vzácnym príkladom spojenia hinduistických rastlinných motívov s arabskou kaligrafiou.
V strede areálu stojí sedem metrov vysoký železný pylón, pôvodne určený pre vlajky, zdobený nápismi v sanskrite. Jeho vek sa odhaduje zhruba na 1600 rokov, vznikol približne medzi rokmi 375 až 413 n. l. na oslavu kráľa Čandraguptu II. Dodnes sa nevie, ako sa v tom období podarilo dosiahnuť takúto čistotu železa, ktoré nehrdzavie už takmer dva tisícročia. O tejto metalurgickej kuriozite sa zmieňuje v jednej zo svojich kníh aj Erich von Daniken.
Môžete tu stráviť hodiny, labyrinty zložitých kamenných ornamentov sa stali domovom tuším všetkého, čo má na okolí krídla. Vtáčiky sa navštevujú, šplhajú sa po posvätných nápisoch, rozhliadajú sa a zaspávajú, pripomínajúc tak ľudské húfy o poschodie nižšie. Nemám rada stavby oznamujúce vládu jedného náboženstva. Tu je však pýcha a triumf víťaznej viery už minulosťou.

Múzeum remesiel
Chvíľu sa so synom dohadujeme, do ktorého múzea pôjdeme cez naše posledné dillíjske popoludnie. Ja navrhujem Múzeum remesiel, on by sa radšej šiel prejsť Múzeom záchodov, ponúkajúcim históriu tohto vznešeného zariadenia. Víťazí Múzeum remesiel, je bližšie a horúčava nás už zmáha.
Hneď po vchode do jeho areálu ma ovládne nadšenie. Dookola sú ukážky architektúry z jednotlivých častí Indie, od severných horských chatiek a la Tibet, až po okrúhle hlinené domčeky, podobné africkým stavbám. To je južný variant. Na tomto malom priestore človek začína chápať, prečo sa o Indii občas uvažuje ako o samostatnom kontinente. Je tu vlastne celý svet v malom. Všetky svetové strany a teplotné pásma. Najvyššie hory sveta i púšte. V ďalšej časti areálu sú rozložení remeselníci, ktorí priamo na mieste maľujú, strihajú, šijú. Bihár, Gudžarát, Rádžastán, Orissa... moja nákupná horúčka trhá všetky rekordy a ja cítim, ako sa mi India dostáva pod kožu svojou rozmarnou pestrosťou chuťami i delirickou spiritualitou.

viac od autora »