STV po Rybníčkovi

STV po Rybníčkovi je ako poľský fiat po generálke: jazdiť sa na ňom dá, ale nikto nevie, ako ďaleko a kedy sa vám nabudúce opäť pokazí. Stojí v garáži, vaša žena na ňom občas zájde do Tesca, no v podstate čakáte na niekoho, kto dá jeho plechovej existencii hlbší zmysel – alebo ho nadobro odpíše. STV po Rybníčkovi už neryje hubou zem, ale je stále na kolenách. Na polceste k prvej ozajstnej televízii verejnej služby na Slovensku, zároveň kúsok od úplného konca.

Upratané je. Čo ďalej?
STV po Rybníčkovi má za sebou v podstate skvelé roky. Konečne sa do veliteľskej funkcie dostal manažér a v mnohých veciach urobil poriadok. Vyhodiť tisícku ľudí bol možno krok veľkolepý, ale vzhľadom na to, že televízia ďalej fungovala, to, čo tam tí ľudia predtým robili, zostáva záhadou (teda okrem populárneho celoročného odhŕňača snehu, že). Oddeliť Dvojku od Jednotky, to už chcelo trochu kumštu, začať na nej vysielať niečo iné ako živú panorámu s tatranskými kamzíkmi a detvianskymi potôčikmi snáď aj odvahu. Pustiť sa do boja s tzv. kultúrnou obcou hraničilo s kariérnou samovraždou: Rybníčkovi sa však za necelé štyri roky podarilo toho toľko, koľko ešte nikomu – až na jednu maličkosť. Upratal takmer všetko, čo pokazili všetci pred ním, no málokoho presvedčil, že táto krajina potrebuje verejnoprávnu televíziu, alebo že jej je aspoň na niečo dobrá.

Zabudnime na to, že to s tou finančnou situáciou v Mlynskej doline pravdepodobne nie je až také ružové, zabudnime na Štúdio Beta a niekoľko stomiliónovú sekeru, na ktorú sa pravdepodobne znovu všetci poskladáme, medzi nami je stále viac ľudí, ktorí si myslia, že STV je v prvom rade zbytočná. Každý z nás by mohol medzi dvere postaviť mladého zapáleného intelektuála s anarchokapitalistickými bibliami v batôžku, ktorý by vám vysvetlil, že platiť si verejnoprávnu televíziu je rovnaká hlúposť, ako platiť verejnoprávnu pekáreň. Faktom zostáva, že ani Richard Rybníček nepresvedčil, že to tak celkom nie je.

Kto dá poľskému fiatu hlbší zmysel?
Programing Slovenskej televízie mal od začiatku mantinely: neboli peniaze, neboli tvorcovia, kvalitní redaktori, neboli nápady. Z hovna bič neupletieš. Spravodajstvo rieši svoj dlhoročný kŕč otázkou, či mať v štúdiu len jedného moderátora, alebo či k nemu posadiť aj nejakú kočku (a či ňou má byť Zuzana Hajdu), publicistické programy (mnohé z nich najlepšie na našej obrazovke) si žijú vo vlastnom svete a vzájomne nespolupracujú. V snahe vyrobiť nejaký zábavný program pre väčšinového diváka lámu väzy prihlúple recyklácie opozeraných tvárí v štýle Activity show. Program STV bol ako zle poskladané lego, ktoré sa vždy pred letom rozsypalo a v septembri skladalo nanovo. Ak sa nejaké kocky počas toho stratili, doplnili ich lacnejšou kópiou z československej stavebnice CHEVA: hlavne že sa celkom na vrch postavili učesané figúrky Adely a Pyca a všetko sa nafarbilo na superhviezdnu modrú.

Rozhovory s odchádzajúcim riaditeľom sú preto vždy o tom istom: o Novom začiatku, o kultúrnej obci, o Superstar. Nie je to málo, ale dnes už je po tom. Poľský fiat potrebuje nového šéfa.

Kto príde, je zatiaľ otázkou. Hovorí sa o Heribanovi, Repčíkovi, Hrycovi a ďalších. V každom prípade na to, aby nový riaditeľ okrem zapálených intelektuálov presvedčil i ostatných, že televízia verejnej služby je celkom fajn vec, bude musieť byť veľký macher.
Minimálne preto, že jedným z dôvodov, prečo sa o tom diskutuje, je fakt, že na Slovensku ešte žiadna taká televízia asi nebola. 

Ďalšie články z pondelka 10. júla 2006
Elena Akácsová: Bohatí ľudia sú . . . . . 
Peter Pišťanek: Live: ináč to ani dopadnúť nemohlo 
Ľuboš Vodička: Obrázky plné únavy a života, čo musí ísť ďalej