Keď umrie filozof

Keď umrie filozof, na nebi vždy zhasne hviezda, napísal by som, ak by som bol zlý básnik. Ale nie som, ani dobrý, ani žiadny, tak nenapíšem. Niečo však napísať musím, smrť filozofa nemôžem obísť len tak, hoci by som mal, lebo každá smrť je intímna a písať o nej je vždy banálne. Banálne a trápne. Smútok sa nedá odovzdať, nie je to lístok z úschovne, ani bacil, ani vírus, ani nič, čo treba zdieľať, aby to existovalo. Minulý týždeň mi umreli dvaja filozofi, a vlastne sa nič nestalo. Akurát život je zase o troška bezcennejší a smrť väčšia, majestátnejšia, mocnejšia.

Vojtech Zamarovský, to bolo vždy len meno z obálok kníh. Tak ako on nevedel nič o mne (prečo by mal), ja neviem nič o ňom, prečo by som mal? A predsa mi v ňom zomrel filozof, ktosi, kto sa na mne podpísal viac, akoby on sám bol ochotný pripustiť. Bol som decko, ktorému v škole robili zle, fňuk, fňuk. Najhoršie to bolo, keď som bol piatak, dosť nechutná šikana, raz sa pomstím. Napriek tomu považujem to obdobie za veľmi šťastné, našiel som vtedy prvú veľkú životnú lásku. Ten príbeh je taký tuctový, až je mi hanba ho spomínať, ale asi to treba. Petiškove Staré grécke báje a povesti, waw, úplne namotaný piatak. Chcel som viac, a viac boli Zamarovského Hrdinovia a bohovia antických bájí, knižka, ktorá zo mňa vtedy v očiach tých druhých urobila výnimočné decko. Necitoval som z nej naspamäť, to nie, ale úplne som sa orientoval a orientujem sa dodnes. Grécka mytológia ma odvtedy nepustila, bola pri mojich prvých skúsenostiach s dievčatami – to je ten čudák, čo hovoril, že panenská blana je pomenovaná podľa boha svadby a ochrancu manželstva, bola pri rozhodovaní, čím budem, vďaka nej som objavil filozofiu, ale aj pramene, Homéra, Hesioda, Ovídia a spol. Hoci som dnes presvedčený, že sú lepšie knihy o antike, na tie Zamarovského nedám dopustiť, vlastne na tú. Ak potrebujem čosi len tak povrchne overiť, siahnem vždy po Hrdinoch a bohoch antických bájí.            

Vraví sa, že v archeológii vlastných spomienok je vždy ťažké odhaliť kľúčové momenty ľudského života, ale ja s tým problém nemám. Na začiatku toho, aký som, čím som a čo ma utvára, bol Zamarovský. Petiška bol len iniciátor, Zamarovský zasvätiteľ. Minulý týždeň zomrel. Zomrel filozof a ľudia zaplakali, ľudia, na ktorých sa podpísal, ako na mne. A keď píšem zaplakali, píšem o okamihu hlbokého smútku vychádzajúceho z vďačnosti, ktorú ani netreba preukazovať.

Umrel mi ešte jeden filozof, minulý týždeň. Mal som veľké šťastie, že na vysokej škole som stretol dvoch učiteľov. UČITEĽOV! Keby sme boli v kung-fu filme, zaznie patetická hudba a na plátne sa sokolím skokom objaví sivovlasý kmeť so skleným pohľadom, čo vyžaruje alebo totálnu múdrosť, alebo ópiové opojenie. Jednoducho UČITEĽ, majster Yoda, celkom cudzí človek, ktorý vám dal v istom smere najviac. A jeden z takýchto mojich majstrov zomrel. Prednášal ontológiu a logiku, písal svojim vnukom rozprávky, miloval šach. Vždy, keď som ho po škole stretol, cítil som bázeň, nadšenie, fascináciu a vďaku. Chcel som za ním zájsť a pohovoriť, alebo len tak ticho pobudnúť v jeho prítomnosti, ale nikdy som nezašiel. Bál som sa? Cítil som sa nehodný? Nie, len už to nebolo treba, všetko medzi nami sa už udialo. Mal pekný pohreb, ak môže byť pohreb pekný, ale čosi mu chýbalo. Nezastavil sa svet, nestíchol, nezosmutnel, nikto nad mŕtvym filozofom nezaplakal tak, aby aj skaly vyronili slzu. Alebo áno? Áno! Môj svet tak urobil a dívajúc sa do ďalších očí zdieľajúcich ten odchod, uvidel som, že stoja, tíchnu a smutnejú aj ich svety.

Keď umrie filozof, umiera celý svet.         

Ďalšie články zo štvrtka 3. augusta 2006
Barbora Kardošová: Deti sú preč a na vás to prišlo?
Uršuľa Retenová: Hurááá, škola!
Petra Pappová: Shakirin fešáčisko a hviezda španielskeho popu v jednej osobe